Vybrali SME

pošli na vybrali.sme.sk

sobota, 25. apríla 2015

Perspektívy ukrajinskej krízy vo svetle minulosti.

Pri hodnotení súčasnej politickej situácie vo svete je nutné zahrnúť do hodnotenia historický kontext aspoň pár najbližších rokov a zároveň aj rozšíriť uhol pohľadu. Mnoho z udalostí sa v tomto svetle javí úplne inak a aktéri týchto udalostí len veľmi ťažko môžu poprieť svoju angažovanosť.


Minulosť

Od konca studenej vojny poznáme v Európe víťaza. Nie je nutné pripomínať, že tým kto prehral a stratil bol Sovietsky Zväz a západný svet na čele s Amerikou triumfoval. Spolu s kolapsom ZSSR sa však udiala oveľa závažnejšia vec. Ideológia socializmu, t.j. centralistickej manipulatívnej ideológie, ktorá sa pokúšala získať vplyv na celom svete, preukázala svoju neschopnosť, umrela na tom, že nevyhovovala prirodzenej ľudskej povahe po súťaživosti a snahe získať osobné ohodnotenie svojej činnosti, ľudovo povedané túžbe po zisku. Kapitalizmus sa stal prakticky jedinou možnosťou usporiadania západnej spoločnosti a v rôznych formách je dnes základom väčšiny vyspelých krajín sveta. Toto konštatovanie je dôležité hlavne preto, aby bolo jasné, že z hľadiska základných systémov a princípov štátu sa príliš nelíši usporiadanie USA alebo Ruska, čo sú hlavné veľmoci, ktoré formujú dnešnú medzinárodnú politiku.

Mnoho ľudí si tieto skutočnosti neuvedomuje a nielenže stotožňuje Rusko s bývalým Sovietskym Zväzom (čo zas až taká zásadná chyba nie je, keďže Rusko je právnym nástupcom ZSSR), ale mechanicky aplikuje agresívnu expanzívnu ideológiu komunistickej krajiny na dnešné Rusko. Použitím tejto formálnej logickej chyby potom dostávame počiatok reťaze hodnotenia udalostí, ktoré hovoria o politike neexistujúcej krajiny. Títo kritici politiky Ruska teda kritizujú ako keby politiku Sovietskeho Zväzu, politiku krajiny, ktorá na všetko hľadela cez optiku šírenia socializmu bez ohľadu na reálnej podmienky. Nič nie je vzdialenejšie od pravdy. Napriek osobným prepojeniam dnešných vodcov krajiny s bývalou Komunistickou stranou, ich konanie sa neriadi socialistickými princípmi, ale konajú a jednajú podľa hľadísk, ktoré by boli doslova vzorným vysvedčením pre politikov, vyznávajúcich trhové princípy v ľubovoľnej západnej demokracii.

Hlavne Rusko, ale dnes aj Čína netúžia po izolácii, považujú integráciu vlastných krajín do globálnej ekonomiky za určujúci faktor rozvoja vlastných ekonomík a ich konanie sa riadi trhovými zásadami, podľa príručiek západných ekonómov. Tieto vzťahy potom určujú aj spoločenské zriadenie. Aj keď je zrejmé, že liberálna demokracia západného typu nie je to, čo charakterizuje tieto krajiny, nedá sa povedať, že by išlo o totality, kde je zakázaná sloboda slova a kritici režimu končia v guľagoch. V Rusku vládne niečo, čo by sa dalo nazvať ako demokratúra, t.j. formálne prostriedky demokracie sú pomocou propagandy využívané na efektívne centralisticky orientované riadenie štátu, pričom však spoločenský konsenzus takéto spoločenské zriadenia podporuje. Jednoducho sa dá povedať, že v Rusku je veľmi malý dopyt po demokracii západného typu a naopak veľmi výrazná podpora autokratickým metódam riadenia.

Hoci sa nám nemusí páčiť, ako sú tie ktoré krajiny riadené, v zahraničnej politike sú dôležité vonkajšie prejavy takýchto zriadení. Pokiaľ sú tieto prejavy transparentné, predpovedateľné a očakávateľné, medzinárodná politika má zmysel a tieto krajiny sú potom takpovediac úctyhodným prvkom medzinárodného usporiadania.

O medzinárodnej politike dneška

Medzinárodná politika je systémom, kde sa navzájom ovplyvňujú a stretávajú činnosti krajín, ktoré presadzujú na základe svojej moci a vplyvu svoje vlastné partikulárne záujmy. Na to, aby sme lepšie pochopili konanie krajín, v prvom rade musíme zistiť a analyzovať aké sú skutočné záujmy krajín a hlavne veľmocí, ktoré najviac ovplyvňujú okolitý svet.

Roky, ktoré nasledovali po skončení studenej vojny, páde socializmu a triumfe USA presne ukázali, o čom je veľmocenská politika, ktorá stratí vedomie mantinelov a morálnych zábran. Spojené štáty získali postavenie jedinej krajiny na svete, ktorá mohla a aj robila politiku bez ohľadu na záujmy ostatných krajín. Začala presadzovať len svoj vlastný záujem a postupom času sa z neho vykryštalizovala idea permanentnej globálnej hegemónie. Populárnymi sa stali myšlienky pripisované ľuďom, ktorí ich síce nevyslovili, ale presadzovali politiku podľa týchto myšlienok. "Je to možno sukin syn, ale je to náš sukin syn", hovorila o cynickom utilitarizme, kde je podpora ľubovoľnej krajiny, organizácie, či ľudí závislá nie od ich úmyslov, morálky a skutkov, ale výlučne od prospechu pre politiku USA. Wolfowitzova doktrína, ktorá síce nebola publikovaná, ale bola neoficiálne pripravená Paulom Wolfowitzom, námestníkom ministra obrany zas predpokladala politiku unilateralizmu a ospravedlňovala preventívne vojenské akcie voči každej krajine, ktorá by ohrozovala superveľmocenský status USA. Zaujímavou myšlienkou spájanou s M.Albright bola aj často spomínaná úvaha, že Amerika má kontrolovať zdroje surovín na celom svete a preto Sibír, ako územie s najväčšími zdrojmi by malo byť využívané celou planétou, samozrejme pod starostlivým dohľadom USA.

Spojené štáty od konca minulého storočia začali používať metódu organizovaného chaosu, ktorá vytvárala ohniská nepokojov na územiach, ktoré boli objektom záujmu USA aby sa jednak zdôvodnila potreba amerického intervencionizmu a tiež aby sa zabránilo prípadnému rastu vplyvu regionálnych veľmocí. Typickým príkladom bola podpora nepokojov na Balkáne, vyzbrojenie teroristickej organizácie UCK, následná destabilizácia, "humanitárne" bombardovanie Srbska a nakoniec násilné vytvorenie "samostatného štatu" Kosovo ako amerického protektorátu s jednou z najväčších amerických vojenských základní Bondstell.

Prípad odtrhnutia Kosova od Srbska v rozpore s medzinárodným právom, za aktívnej ozbrojenej a diplomatickej podpory USA bol nesmierne dôležitým precedensom, ktorý v mnohom predurčil smerovanie medzinárodnej politiky, vedúcej až k udalostiam na Ukrajine

V prvom rade si Amerika overila, že je schopná tzv. "vrtieť psom", vytvoriť obraz virtuálnej reality (prefarbenie UCK z teroristickej organizácie na bojovníkov za slobodu a certifikovaných mafiánov na demokratických politikov) a na jej základe potom konať bez vážnejšieho odporu sveta. Že je schopná v rozpore s medzinárodným právom rozbíjať a vytvárať celé štátne celky podľa vlastnej ľubovôle. Že je možné, aby takto vzniknutý chaos využila podľa vlastných potrieb a záujmov. Nakoniec bolo dôležitým poznaním aj to, že sa jej nik nemôže vojensky postaviť.

Udalosti z Kosova mali pokračovanie v svojvoľnej agresii v Iraku, podpore teroristickej organizácie Moslimské bratstvo, podpore tzv Arabskej Jari, rozbití Líbye a Sýrie, čo malo následok státisíce (niektoré odhady hovoria až o počtoch presahujúcich milión) mŕtvych a ponorenie severu Afriky a Blízkeho východu do ohňa chaosu a nepokojov. Zaujímavým dôsledkom politického cynizmu bola akceptácia úhlavného nepriateľa Ameriky Al-Kajdy v krajinách, kde bol potrebný fanatizmus jej členov na to, aby sa dospelo k výsledkom, ktoré Amerika potrebuje. Napriek zničenému World Trade Centru, napriek vojne v Afganistane, afilácie Al-Kajdy boli a ešte stále sú Amerikou podporované, financované, cvičené a vyzbrojované v Líbyi či v Sýrii.

Je zrejmé, že spomínaný chaos nie je cieľom USA, nepokoje sú len nástrojom, spôsobom, ako ovládať zdroje surovín a geopoliticky dôležité miesta na svete. Americká geopolitika vychádza z klasickej MacKinderovej teórie, podľa ktorej je USA označená ako morská veľmoc. Hlavným protivníkom podľa MacKindera je krajina, ktorá kontroluje Heartland, územie v Eurázii s prirodzeným vplyvom na všetky krajiny svetového ostrova. A to je Rusko. Podľa tejto teórie majú dominantný vplyv na svet USA a Rusko, každé po svojej linke. USA kontroluje morské obchodné trasy, a Rusko dominuje na "svetovom ostrove".

Samozrejme teória zo začiatku 20.storočia dnes už neplatí presne v rovnakých intenciách ako v minulosti, jadro však zostáva. V čom vidím rozdiel ja, je financovanie aktivít morskej veľmoci a ojedinelá úloha dolára ako rezervnej a obchodnej meny. V skutočnosti je dnes financovanie prosperity a životnej úrovne USA realizované predajom dolára, kde predaj surovín za doláre slúži ako hlavný argument prečo používať dolár v obchodných transakciách (oil money). Preferencia dolára v koši rezervných mien zase úzko súvisí so schopnosťou USA presadzovať svoje globálne záujmy a tým aj stabilitu meny. Na kontrolu kľúčových oblasti sveta a pre operatívnosť zásahov Amerika vytvára sieť základni s čím zase súvisí potreba financovania. Ak by stratili kontrolu nad obchodom a zároveň by nemohli v kľúčových bodoch zemegule presadzovať svoj záujem, ochladol by dopyt po doláre a tým by USA stratili schopnosť spreadovat infláciu do celého sveta. Treba si uvedomiť, že podobné obmedzenie Čína alebo Rusko nemajú. Ich zbrojenie je financované z prebytkov rozpočtu a Čína dnes už je na druhom mieste na svete.

Z toho jasne vyplýva, že ktokoľvek má schopnosť ohroziť zavedený poriadok pri obchodovaní so surovinami, musí počítať s reakciou USA. Čína to zatiaľ nie je, keďže jej armáda sa americkej nemôže rovnať, jej obchodné trasy kontroluje USA a príliš veľká viazanosť rezerv Číny na americké dlhopisy (skoro 2bilióny z celkových rezerv 4bilióny dolárov) jej zväzuje ruky. Dnes je takouto krajinou len Rusko, ktoré má prebytok strategických surovín, jeho unikátna poloha a rozloha mu umožňuje obchodovať s hlavnými zákazníkmi bez akéhokoľvek vplyvu USA a v neposlednom rade má aj armádu, ktorá jediná je schopná odolať aspoň prvému úderu USA.

Stratégovia USA si tieto možnosti a vplyv Ruska uvedomujú a snahy dostať Rusko pod kontrolu začali hneď po skončení studenej vojny. Za čias Jeľcina sa zdalo, že všetko je na dobrej ceste. Krajina vyvážala za nízke ceny v dolároch, ovládali ju oligarchovia a mafia. Z toho obdobia pochádza aj spomenutá myšlienka, že Sibír je príliš veľká a bohatá aby patrila jednej krajine. Ovšem nástup Putina tieto snahy USA spomalil. Amerika však naďalej investuje do procesu kontroly a destabilizácie v Rusku hlavne cez mimovládne organizácie. Časopis Forbes zverejnil, že za štyri mesiace roku 2012 prišlo na účty 654 ruských mimovládok 28,3 miliardy rubľov, čo bola skoro miliarda dolárov v tej dobe.

Vo vonkajšej politike hrá hlavnú úlohu NATO ako geopolitický vojenský nástroj USA. Aliancia bola vytvorená ako hrádza proti komunistickej hrozbe a hlavne ZSSR. Jej protipólom bola Varšavská zmluva. S pádom komunizmu, rozpadom a zánikom Varšavskej zmluvy však úloha NATO ako obranného spoločenstva západných krajín na európskom kontinente skončila. Pretrvávanie Aliancie má potom už len jediné prirodzené opodstatnenie s jediným prirodzeným protivníkom a tým je Rusko.

Pre geopolitikov, dokonca aj z radov neokonzervatívcov USA ako Kagan, Friedman, sú tieto súvislosti známe a bolo im jasné, že pokračujúce približovanie sa NATO k ruským hraniciam a postupne uzatváranie obruče okolo hrdla Ruska nie je možné z hľadiska Ruska vnímať inak ako zvyšovanie hrozby voči vlastnej krajine. Už v roku 2008 chcel G.Bush presadiť prijatie Ukrajiny, Gruzínska a Moldavska do NATO, čím by sa otvorila cesta k pripojeniu aj ďalších stredoázijských krajín a tým by sa dokončilo obkľúčenie Ruska z juhu. Tieto plány však neprešli cez odpor Nemecka a Francúzska, ktoré v tom čase ešte mali schopnosť autonómneho konania.

Ukrajina, v tom čase ešte s Krymom, hrala v týchto plánoch kľúčovú úlohu. Bez Krymu a s americkou armádou na tomto poloostrove, by Rusko čelilo extrémne veľkej hrozbe destabilizácie, či dokonca rozpadu a sú známe kalkulácie, ktoré by viedli k ústupu Ruska do hraníc zo stredoveku. Bolo jasné, že vstup Ukrajiny do NATO by Rusko považovalo za nepriateľský akt. Nakoniec samotná zmluva medzi Ruskom a Ukrajinou o strategickom partnerstve z roku 1997 a ktorá fakticky právne ukotvuje záväzky Budapeštianskeho memoranda o neporušiteľnosti ukrajinských hraníc z roku 1994, explicitne takéto konanie vylučuje.

Preto je otázne konanie ukrajinských predstaviteľov od roku 2004, ktorí nabrali niekedy viac a niekedy menej protiruský kurz. Animáciou farebných revolúcií v roku 2004 USA dosiahli zmenu rovnováhy a výsledkom bolo nielen ekonomické, ale hlavne vojensko-politické zbližovanie sa so Západom. Uniknuté depeše amerických diplomatov, ktoré boli súčasťou Wikileaks, hovoria o extrémne negatívnom postoji Ruska a bolo viac ako zrejmé, že tentoraz Rusko neostane nečinné. Jednak kvôli smrteľnej bezpečnostnej hrozbe, ktorú tento proces predstavuje, ale aj kvôli dramatickému zvýšeniu kvalít ruskej armády.

Hoci sa zvrhnutý prezident Viktor Janukovyč označuje za proruského, nie je to pravda. V skutočnosti aj on intenzívne kooperoval so Západom, podpísal pre Ukrajinu síce nevýhodné, ale pre západné firmy mimoriadne lukratívne zmluvy na ťažbu bridlicového plynu a ropy. Podľa odhalení nemeckých novinárov, sa na Ukrajine pripravovali v spolupráci s Úniou detenčné tábory s neznámym účelom a predpokladalo sa umiestňovanie imigrantov z Európy. Dokonca ešte za vlády Janukovyča sa na pobreží Čierneho mora pripravovali vyloďovacie miesta navrhované a stavané americkými špecialistami a v Sevastopole sa začali organizovať práce na rekonštrukcii budov s veľkou pravdepodobnosťou pre potreby armády USA.

Myslím, že pre samotného Janukovyča bol vznik Majdanu a jeho organizácia ambasádou USA a diplomaciou Západu veľkým prekvapením. Dôvod prečo k Majdanu došlo je doteraz nejasný. Janukovyč evidentne smeroval do európskych a transatlantických štruktúr, prevrat voči nemu bol vykopávaním otvorených dverí. Ak teda k Majdanu došlo za masívnej asistencie Západu, nemalo to nič spoločné s Ukrajinou a politikou vlády. Nakoniec tá nekradla o moc viac ako predchádzajúce. Podľa mienky niektorých analytikov treba hľadať súvislosť niekde inde.

V roku 2013 sa v Sýrii odohrala udalosť, ktorá doslova otriasla pozíciou USA ako suverénneho hegemóna. Tak ako počas iných predchádzajúcich kampaní sa USA rozhodli zaútočiť na Sýriu bez akéhokoľvek relevantného dôvodu. Teda jeden dôvod tu bol, útok sarinom v Damašku, ovšem za jeho pôvodcu sa niekedy označujú samotné Spojené štáty. Rozhodne dodnes nepoznáme vinníka. Napriek tomu, že prípravy útoku USA boli ukončené, naštartované lietadlá nevzlietli. Nevieme prečo, faktom je, že Rusi pohrozili aktívnou účasťom a útok sa neuskutočnil.

Podľa Wolfowitzovej doktríny, ktorá hovorí, že žiadna krajina na svete nesmie stáť v prekážke americkým plánom, bolo nutné okamžite riešiť vojenskú hrozbu a možno to je skutočný dôvod vzniku Majdanu. Bolo treba vytvoriť skutočnú vojnu s Ruskom, vyprovokovať ho k akcii, v ktorej by ho USA porazili a prinútili podriadiť sa americkej hegemónii. Na to bolo treba vybudiť Ukrajinu do stavu protiruského šialenstva s evidentným zámerom okamžite sa pripojiť k západným ekonomickým a vojenským štruktúram. To sa skutočne podarilo. S Janukovyčom by podobná samovražedná politika nebola možná. Resp. jeho naivná snaha o pripojenie sa k Západu výmenou za ekonomickú sanáciu (aj ním) vykradnutého štátu, bola zneužitá na vyvolanie globálneho konfliktu. V skutočnosti stačilo pred podpisom asociačnej dohody kývnuť zo strany Únie na záruky kvôli pôžičke na 17 miliárd dolárov a Janukovyč by podpísal. Avšak "z nejakého záhadného dôvodu" k tomu nedošlo. Jedinou krajinou, ktorá mala z nepodpísania asociačnej zmluvy osoh, bola USA. Lenže tá v celom procese asociačnej dohody nefigurovala. Asistenciu americkým plánom však vtedy, počas Majdanu a aj dnes zabezpečuje Nemecko. Od začiatku je nemecká diplomacia maximálne aktívna a pri spätnom pohľade maximálne kooperatívna voči plánom USA rozvinúť protiruský konflikt. Súčasťou americkej kampane sú podľa všetkého aj medzinárodné inštitúcie financujúce Ukrajinu. Medzinárodný menový fond napríklad zmaril akékoľvek plány na federalizáciu a doslova dotlačil vládu do ozbrojeného riešenia na východe krajiny, keď sa vyjadril, že pôžičku 17 miliárd poskytne len unitárnej Ukrajine, majúcej pod plnou kontrolou celú krajinu.

S Ruskom dnes bojuje celý Západ, zatiaľ "len" formou sankcií. To, že vojna neprebieha s umieraním miliónov ľudí neznamená, že je menej zúrivá. Sankcie sú nástrojom ekonomickej vojny, kde nejde o nejakú Ukrajinu, ale o kobercový nálet na ruské firmy a ekonomiku vo všeobecnosti. V skutočnosti ide o likvidáciu ruského priemyslu a akúsi formu vyvlastňovania ruských firiem. Ratingové agentúry plánovite znižujú bonitu ruských akcií, čím znemožňujú ich existenciu na akciovom trhu. Ďalším nástrojom USA je kontrola finančného a investičného trhu a zákaz financovania ruských firiem

Budúcnosť

Ako vidno ukrajinský konflikt nie je a ani nikdy nebol snahou o "demokratizáciu" Ukrajiny. Dnes je situácia na Ukrajine podstatne horšia ako bola pred rokom a mierové ukončenie je v nedohľadne. Pokusy o dohovor neobsahujú riešenia toho, prečo vlastne konflikt vznikol a dokonca ani neobsahujú stanoviská hlavných aktérov.

Minské dohovory neriešia základnú geopolitickú kruciálnu otázku Ruska a tou je požiadavka neutrality Ukrajiny. Rovnako ako neriešia ani dôvod prečo kríza začala zo strany USA, t.j. podriadenie sa Ruska diktátu USA. Vzhľadom na to, je viac ako zrejmé, že konflikt bude naďalej pretrvávať a bude eskalovať. Očakávam prudké zvýšenie intenzity bojov s dodávkami zbraní pre obe strany konfliktu.

Sankcie a obmedzovanie prístupu Ruska k financiám sú zbraňou, ktorú je možné použiť len raz. Ak to krajina prežije a ukončí angažovanosť na svetovom finančnom trhu, nájde si nové alternatívy, potom končí aj tento vplyv USA a zbraň stráca účinnosť. To sa práve v týchto chvíľach deje. Zdá sa, že Rusko napriek ťažkým úderom sankcií vydrží a cez vytváranie skupiny BRICS s vlastnými finančnými nástrojmi, cez swapové linky Ruska s obchodnými partnermi, cez vytvorenie ekvivalentu SWIFT a vlastných ratingových agentúr apod. sa Rusko skutočne dostáva na paralelný finančný trh nezávislý od amerických manipulácií.

Konflikt skončí vtedy, keď jedna zo strán, t.j. USA alebo Rusko dosiahne svoj strategický cieľ. Buď sa vlády na Ukrajine ujmú politici, ktorí nebudú bábkami USA a zabezpečia neutralitu krajiny voči Rusku, alebo Rusko skolabuje a vláda prizná podriadenosť Ruska záujmom Ameriky.

Pre Európu nevidím žiadnu priaznivú perspektívu. Víťazstvo Ruska spôsobí hlboké geopolitické zemetrasenie, nedôvera v schopnosti Ameriky spôsobí pokles dôvery v dolár. Začne postupný ústup od dolára ako obchodnej a rezervnej meny. Súčasťou ruského víťazstva budú tvrdé podmienky pre Európu, kde bude Rusko požadovať náhrady strát za sankcie, ktoré sú evidentným porušovaním podmienok WTO. Náhrady sa vyšplhajú do stámiliardových čiastok, čo spôsobí zrútenie už aj tak otrasenej Únie. Ak vyhrá Amerika, osoh z otvorenia a exploatácie ruskej truhlice zlata budú mať veľké, v prvom rade americké, korporácie. Počas tejto krízy sa jasne ukázal vzťah USA a Európy. Sme americkou kolóniou a takou ostaneme aj po triumfe USA. Podpisom zmluvy TTIP sa tento vzťah utvrdí, Európu zaplaví americký tovar, zvýši sa nezamestnanosť a zníži životná úroveň. Únia ako taká zrejme pretrvá, ale už len ako prevodná páka plánov Washingtonu.

Písané pre Medzičas