Vybrali SME

pošli na vybrali.sme.sk

utorok, 22. júla 2014

Poľské eskadry smrti bojujú na Ukrajine. Tajná operácia CIA?

11. mája dorazilo na kyjevské letisko v úplnom utajení lietadlo; namiesto civilistov ho obsluhoval letiskový vojenský personál. Z lietadla boli vyložené  vojenské uniformy NATO, 500 balíkov amfetamínov a kontajnery označené značkou pre jedovaté látky. Na príkaz kyjevského direktoriátu SBU neboli vojaci, náklad a kontajnery prehliadnuté a všetko opustilo letisko v autách s nepriehľadnými sklami. Náklad bol sprevádzaný agentom CIA Richardom Michaelom. Na palube lietadla boli aj bojovníci Pravého sektora a poľskej súkromnej vojenskej spoločnosti ASBS (Analizy Systemów Bartlomiej Sienkiewicz) Othago, vytvorenej pred niekoľkými rokmi súčasným poľským ministrom vnútra B. Sienkiewiczom.

Podľa dostupných údajov prišla táto poľská jednotka počas trestných operácií na východnej Ukrajine o 6 mužov (zvyšné obete z radov zahraničných žoldnierov pracujúcich pre juntu pochádzali z radov americkej súkromnej vojenskej spoločnosti (PMC) ACAD a jej dcéry, PMC Greystone Limited, ktoré prišli o 50, resp. 14 bojovníkov, a tiež CIA a FBI mali 25 obetí, z ktorých 13 bolo zabitých.

Poliaci sa aktívne zúčastnili vytváranie eskadier smrti na Ukrajine od septembra 2013, kedy minister zahraničia R. Sikorski pozval 86 členov Pravého sektora na výcvik v policajnom výcvikovom stredisku v Legionowo, 23 km od Varšavy. Títo bojovníci, ktorí prišli pod zámienkou výmenného univerzitného programu, boli väčšinou muži okolo 40; dostali mesačný výcvik v organizovaní masových protestov, budovaní barikád, obsadzovaní vládnych budov, pouličných bojových taktikách, streleckých technikách, vrátane streľby z odstreĺovacích pušiek, atď Poľský týždenník Nie zverejnil fotografiu z Legionowo, na ktorom boli ukrajinskí fašisti oblečení v nacistických uniformách, spolu s poľskými inštruktormi v civilnom oblečení.

Kým poľskej špeciálne služby cvičili budúcich účastníkov trestných operácií, poľské ministerstvo zahraničia prišlo s týmto oficiálnym vyhlásením (2.2.2014) :
"Podporujeme tvrdú líniu zaujatú Pravým sektorom ... Radikálne akcie Pravého sektora a ďalších militantných skupín demonštrantov a používania sily protestujúcimi sú ospravedlniteľné ... Pravý sektor prevzal úplnú zodpovednosť za všetky akty násilia počas súčasných protestov. Je to úprimný postoj a rešpektujeme ho. Politici vo svojej mierotvornej funkcii zlyhali. To znamená, že jedinou prijateľnou možnosťou sú radikálne akcie Pravého sektoru. Žiadna iná alternatíva neexistuje. "


Zároveň poľský premiér Donald Tusk varoval prezidenta Janukoviča pred "neproporcionálnym použitím sily" proti Majdanu. Dnes Donald Tusk, ktorého dedko, Josef Tusk, slúžil v Hitlerovom Wehrmachtu, požaduje, aby kyjevská vláda rokovala s "východnými rebelmi" tvrdo, "ako s teroristami".

V polovici mája Tusk požadoval, aby sa maďarský premiér Orbán, ktorý považuje fašistickú Ukrajinu za "výzvu Európskej únii", takých výrokov zdržal, aby neodvádzal pozornosť od boja proti hlavnému nepriateľovi - Rusku. Ale o niekoľko týždňov skôr (2.4.2014) poľský premiér uviedol, že Európa sa musí pripraviť na rozpad Ukrajiny.

"Problémom je, že východná politika Varšavy je z veľkej časti riadená poľskou tajnou službou, ktorá kolaboruje s americkými a britskými tajnými službami," tvrdí Leszek Sykulski, šéf Czestochowského geopolitického inštitútu.

Začiatkom apríla riaditeľ CIA John Brennan navštívil Kyjev. Deň po jeho návšteve šéf kyjevského režime, Turčinov, oznámil začatie "rozsiahlych protiteroristických operácií v súvislosti s udalosťami na juhovýchode". V tejto operácii sa objavili nielen americkí, ale aj poľskí žoldnieri.

Po šéfovi CIA navštívil Kyjev, 21-22. apríla, viceprezident Joseph Biden. V prejave vo Verchovnej rade Biden uviedol, že Washington podporuje ukrajinskú vládu stojaci tvárou v tvár "ponižujúcim hrozbám", kedy mal evidentne na mysli Rusko. Mestá, ktorá sa vláda zúfalo si snaží podrobiť, sa nachádzajú v oblasti Dnepra-Donecka, kde sú obrovská ložiská bridlicového plynu. Royal Dutch Shell si už nárokoval pozemky v tomto kraji.

"Povedal by som, že ekonomické záujmy v tomto prípade sú tým, čo poháňa prevratový režim v Kyjeve k začatiu vojenských akcií proti vlastným občanom, pretože sa snažia zarobiť na týchto kontraktoch podpísaných predošlou vládou," tvrdí americký expert na zahraničné záležitosti Nebojsa Malic.


Robert Hunter Biden, syn amerického viceprezidenta, ktorý sa stal častým návštevníkom Kyjeva, bol tajne menovaný do predstavenstva najväčšieho súkromného producenta plynu na Ukrajine, Burisma Holdings, ktorý je registrovaný na Cypre a má licenciu na rozvoj plynových polí v oblasti Dnepra-Donecka. V apríli Devon Archer, rodinný priateľ amerického ministra zahraničia, ktorý bol na univerzite spolubývajúcim Kerryho nevlastného syna a hlavným poradcom počas prezidentskej volebnej kampane Johna Kerryho v r 2004, takisto dostal miesto v tejto spoločnosti.

Americkí vrcholoví predstavitelia a ich blízki príbuzní majú veľký osobný záujem vo všetkých krajinách, napadnutých americkými okupačnými jednotkami, už od dní vojen proti Juhoslávii a Iraku. Napríklad Kerryho predchodkyňa vo funkcii ministerky zahraničia, Madeleine Albright, mala firmy v "nezávislom Kosove", a Bidenov predchodca vo funkcii viceprezidenta, Richard Cheney a jeho rodina, ako aj ďalšia americká ministerka zahraničia Condoleezza Rice, mali podiely na irackých energetických zdrojoch prostredníctvom firiem Halliburton a Chevron. Rovnaké záujmy sa objavujú u tých, ktorí slúžia záujmom Američanov vo východnej Európe. Napríklad bývalý ukrajinský minister životného prostredia Mykola Zločevsky a bývalý poľský prezident Aleksander Kwasniewski sú v predstavenstve Burisma Holdings.

Jedno z potenciálnych polí bridlicového plynu, na ktoré Burisma Holdings dostala práva na prieskum, je pole Juzivska. Ďalšia firma Shell dostala právo na ťažbu z pozemkov, kde sa nachádza Slaviansk, niektoré častí Kramatorska, mesta so 160,000 obyvateľmi, mestá Krasny Luč a Svjatogorsk v Doneckej oblasti, ako aj Balakeja a Izyum v susednom Charkovskom regióne. A kontrakt na ťažbu bridlicového plynu je napísaný tak, že ukrajinská vláda je povinná násilne vyvlastniť pozemky zákonných vlastníkov, ak Shell uvedie, že plánuje na týchto pozemkoch vŕtať. Okolie Slavianska bolo vybrané ako miesto pre vŕtanie prvých plynových studní ...

Miesto, kde je sústredená ukrajinská armáda podporovaná Pravým sektorom, súkromnými trestnými oddiely oligarchu Igora Kolomojského a žoldnierov z amerických a poľských PMC, tak ukazuje priamo na jeden z hlavných dôvodov trestných operácií: na to, že kyjevský režim slúži obchodným záujmom vedúceji elity USA a Poľska. Práve v okolí Slavianska a Kramatorska došlo k najnásilnejším stretom medzi trestnými jednotkami a ľuďmi z Doneckej oblasti, zatiaľ čo Izyum je hlavnou základňou ukrajinských síl zúčastnených trestných operácií.

Z nasledujúceho je zrejmé aké metódy sú používané v trestných operáciách:
  • Straty útočníkov, ku ktorým patrí aj útočné a dopravné vrtuľníky, obrnené vozidlá, 122 mm húfnice a raketové systémy Grad, z ktorých je salva schopná zničiť všetok život v oblasti 14,5 hektárov; 
  • bombardovanie miest mínometmi, v dôsledku ktorých je zabitých viac civilistov, ako bojovníkov sebaobrany; 
  • odstrelovačské aktivity, vraždiace dokonca aj deti;
  • používanie helikoptér sa symbolmi OSN k útokom na Kramatorsk. Tieto vrtuľníky boli pilotované poľskými žoldniermi, pretože ich ukrajinskí kolegovia odmietli porušiť medzinárodné normy tým, že by použili vojenské vybavenie so znakmi OSN.

Toto všetko možno považovať za odpoveď na otázku, aký druh nákladu je náhlivo dopravovaný na Ukrajinu poľskými žoldniermi, pod dohľadom americkej tajnej služby, a prečo je Poliak Kwasniewski v predstavenstve spoločnosti, pre ktorej aktivity je teraz čistená cesta ozbrojenými skupinami ukrajinských fašistov ("národnej gardy ") a americkými a poľskými žoldniermi, vraždiacim ozbrojencov a civilistov. Zdá sa, že kyjevská junta a jej západní páničkovia sú pripravení uchýliť sa k akejkoľvek provokácii, až po použitie chemických zbraní proti miestnej populácii, ako sa stalo nedávno v Sýrii, a predtým v Iraku, kde to boli práve Poliaci, ktorí sa na také záležitosti špecializovali.

http://www.globalresearch.ca/polish-death-squads-fighting-in-ukraine-cia-covert-operation/5384210
Nikolai Malishevski
28.5.2014

Zdroje:

nedeľa, 13. júla 2014

Komunikačná katastrofa v informovaní o menšinách

Viac, ako dve desiatky rokov sa treťosektorové organizácie venujú podpore informovanosti o ohrozených skupinách obyvateľstva v snahe znížiť, či úplne odstrániť ich negatívne vnímanie majoritou. Úmysel bol, ako to už v takýchto prípadoch často býva, dobrý. Dodnes je, hoci si už donori viac, ako kedykoľvek predtým uvedomujú, že sa niekde stala chyba. Ich dobré úmysly už dlho dláždia cestu, čo vedie priamo do stredu pekla: týrané ženy sú vďaka premysleným kampaniam na smiech ešte viac, než kedykoľvek predtým, diskusné fóra pod článkami o Rómoch pre istotu prestali existovať úplne. Milióny investované do osvety o homosexuáloch išli do plynu, pretože dokázali neuveriteľne polarizovať spoločnosť. Nimi vyvolaný pocit ohrozenia viedol dokonca k potrebe zákonodarného zboru ústavne definovať inštitút manželstva. Čo kedysi nebolo témou do debaty, považuje dnes väčšinová spoločnosť za problém hodný ochrany pred minoritou. Istú časť liberálne orientovaných občanov tieto kampane skutočne posunuli k úprimnej podpore menšín, u absolútnej väčšiny obyvateľstva však vyvolali úplne opačný efekt. Nenávisť k menšinám už dosahuje skutočne absurdné čísla. Jedným slovom – katastrofa.

Ale je to naozaj katastrofa pre všetkých? Určite nie. Prešpekulovaný donorský systém ochotný platiť, kedykoľvek sa objavilo slovo „Róm,“ či „homosexuál“ viedol k nenápadnému vzniku samostatného trhového segmentu, ktorého predmetom činnosti je presun finančných prostriedkov od darcov k zdanlivému konečnému prijímateľovi s obrovskou, často až 100% maržou pre sprostredkovateľa. Rakovina má dnes podobu niekoľkých desiatok ľudí zúčastňujúcich sa udržiavania pyramídovej hry v chode a organizácií umožňujúcich legálne transfery od právnických osôb k osobám fyzickým.

Systém dosiahol istú formu dokonalosti a v podstate na ňom nie je čo vylepšovať. Má svojich ideológov, má ľudí zabezpečujúcich legislatívnu ochranu, má pešiakov a tiež užitočných idiotov. Tí z nejasného pocitu viny za príslušnosť k majorite cítia povinnosť nadštandardne podporovať čokoľvek, čo ideológ označí za dobré a správne a často konajú už iba zo strachu, že budú označení za nositeľov nejakej formy fóbie, alebo nedostatočne pokrokových aktivistov.

Môže ty vyzerať ako nedostatok dôvtipu, zdravého rozumu, či kompetencie. V skutočnosti nie sú tvorcovia katastrofálnych kampaní žiadni naivní hlupáčikovia. Naopak. Vedia veľmi presne, že práve tento druh kampane pomôže udržať problém pri živote a teda udrží pri živote aj ich. Ak by ich činnosť skutočne viedla k náprave krívd a vyriešeniu problému, stratili by donori dôvod dotovať ho a peňazovody by vyschli. Platí jednoduchá matematika: čím je problém väčší, tým je vyššia šanca presvedčiť donorov, že sa s ním oplatí bojovať aj za cenu vysokých finančných strát. Preto kampane schválne nastavujú konfrontačne a doslova vyhľadávajú mediálne atraktívne konflikty, z ktorých vždy vychádzajú ako morálni víťazi statočne odolávajúci tlaku majority.

Ideálny mechanizmus pôsobenia: skutočne existujúci problém – jeho mediálna uzurpácia a nafúknutie – donor s nejasným pocitom viny neochotný hľadať vlastné riešenia – akceptor schopný poskytnúť „riešenie“ donorovho pocitu viny výmenou za jeho peniaze – obvinenie kritikov z fóbie. Tu sa kruh uzatvára. Možno by pomohlo pochopiť túto jednoduchú vec: problém žiadnej minority nevyrieši žiadna kampaň. V najlepšom prípade naň dokáže upozorniť. Najčastejšie ho však v podaní týchto odborníkov ešte viac zhorší. V neprospech absolútnej väčšiny ohrozenej menšiny. V prospech hŕstky šikovnejších, ktorí sa včas chopili šance. Pre tých bolo nedávne rozhodnutie parlamentu o ústavnej ochrane manželstva doslova živou vodou a uistením, že ich boj bude musieť byť stále väčší a statočnejší. A tým pádom drahší, notabene.

Dobrou správou je, že ako každý zhubný nádor smeruje aj toto ochorenie systému k vlastnej záhube. Je preň stále zložitejšie presvedčiť donorov, že vyhadzovať peniaze z okna na vydieračské kampane a posilňovať nenávisť a skutočné fóbie je dobrý nápad. Nemerateľné, alebo prinajmenšom sporné prínosy predražených kampaní tiež nepridávajú donorom na chuti investovať a rozumne sa začínajú obzerať po zaujímavejších témach. To v ideológoch logicky vzbudzuje nervozitu a agresivita v boji o prístup k žrádlu sa stupňuje. Paranoidné hľadanie nepriateľa vedie doslova k absurdným výsledkom: kým kedysi ste museli autentického homofóba hľadať lupou, dnes už je podľa stránky homofobia.sk divný takmer každý, pričom vám stránka poskytuje skutočný bonus: možnosť nahlásiť prejavy homofóbie (!). V plánoch kampaní je na jednom z prvých miest snaha získať na svoju stranu intelektuálov s vysokým mediálnym výtlakom. Aj táto stratégia postupne stráca na účinnosti a postihla ju prudká inflácia. Skutočné osobnosti ochotné postaviť sa za pochybnú stratégiu sa hľadajú stále ťažšie a tie neskutočné už takmer nikoho nezaujímajú. Aj preto, že podporujú vždy a všetko, čo sa práve oplatí podporiť.

Kampaň môže byť jedným z nástrojov, ktorý má zmysel, ak je vedená správne a ak dokáže na konci vyprodukovať merateľné zlepšenie postoja cieľovej skupiny. Tie naše však majú úplne opačné zameranie a ak by sa čosi také stalo v komerčnej sfére, znamenalo by to pre neschopnú agentúru doživotný dištanc. V komerčnej sfére sa ale pracuje s peniazmi, ktoré niekto konkrétny musel zarobiť predajom konkrétneho produktu a tak má k peniazom z predaja vlastnícky vzťah. Je teda predpoklad, že bude konať racionálne a vyžadovať zodpovedajúce plnenie. Donorské peniaze v treťom sektore majú opačný charakter, ich majiteľ sa svojich vlastníckych práv ku nim vzdáva výmenou za veľmi nejasný pocit, ktorý so skutočne vynaloženou čiastkou prakticky nesúvisí. V tomto sa donorské peniaze až nebezpečne podobajú eurofondom, o neefektívnosti ktorých kolujú doslova legendy. Opodstatnene.

Čo sú základné komunikačné chyby, vydávané v pochybných kampaniach za prednosti? Budovanie pocitu výlučnosti, napríklad. Neustále omieľané poukazovanie na inakosť a všetky možné odlišnosti, pretože ak ste naozaj ostentatívne iný, prečo by ste mali mať rovnaké práva? Keď čítam vyjadrenia o tom, ako je niekto hrdý na svoju homosexualitu premýšľam, ktorá múdra hlava mu čosi také pošepkala. Byť hrdý na svoju sexualitu je in? To akože mám byť hrdý na to, že som heterosexuál? Čo má sexuálna orientácia spoločné s hrdosťou? Je tiež neskutočne kontraproduktívne pracovať s podsúvaním pocitu viny. To už dnes funguje presne opačne a vedie to iba k postupnému znecitlivovaniu verejnosti na skutočné krivdy.

Aby sa nezabudlo: mám porozumenie pre absolútnu väčšinu potrieb homosexuálne orientovaných občanov. Ak mi ich vôbec niečo dokáže zoškliviť, sú to práve tie trápne a samoúčelné exhibície, ktoré o skutočných potrebách homosexuálne orientovaných občanov nevypovedajú absolútne nič. No ako som sa dozvedel nedávno, som preto homofób a so mnou dokonca Viktor Horján a Marcel Nemec. Obaja síce homosexuáli, no s nevhodným postojom k Pride. Ak si niekto trúfne spochybniť osoby organizátorov Pride a nesúhlasiť so spôsobom prezentácie témy, je jednoducho homofób bez ohľadu na sexuálnu orientáciu a hotovo. Výhradné práva na definíciu homofóbie si na Slovensku už dávno uzurpovala skupinka ľudí, ktorí sú všetkým iným, len nie reprezentatívnou vzorkou tejto menšiny. A áno, majú značný mediálny výtlak a prístup k donorským peniazom a kvôli tomu si otvorený konflikt s nimi každý dobre rozmyslí.

Skúste si na pár sekúnd predstaviť, čo strašné by sa stalo, ak by nezmyselné dotácie na rok, či dva ustali. Ak by náhle prestali fungovať peňazovody, do ktorých sa dnes na jednej strane lejú milióny a na druhej strane vypadávajú prajdy a perfídne kampane v médiách, ktoré ľudí len nasierajú. Začali by sa pogromy na Rómov? Prenasledovali by homosexuálov úderné skupiny krvilačných konzervatívcov? Začali by nedávno účinne prevychovaní slovenskí muži opäť mlátiť každú piatu ženu? Nie. Nestalo by sa vôbec nič zlého. Možno by sa nestalo vôbec nič.

No najskôr by si verejnosť oddýchla od neustávajúcej masáže a obviňovania a po čase by možno zas bola ochotnejšia načúvať argumentom tých, ktorým sa v tejto spoločnosti naozaj žije ťažšie. Lebo naši homosexuáli to majú naozaj ťažšie, ako my. V niečom oveľa ťažšie a niekedy nie je ľahké si to pripustiť. Lebo kríž, s ktorým prišli na svet im bráni prežívať naplno veci, ktoré sú pre nás samozrejmé. Lebo narodiť sa ako Róm v osade je peklo, ktorý by neuniesol len tak hocikto a prakticky z neho niet úniku. Ak by dnes prišiel na svet nový Einstein v Jarovniciach, zrejme by sme to nikdy nezistili a v správach na JOJ by sme ho videli v hlúčiku ufúľaných detí kúpajúcich sa v stoke. Problém teda skutočne existuje. Problémom tohto problému však je, že na ňom parazitujú profesionálni aktivisti, ktorí si často riešia úplne vlastný problém s účtami a zloženkami.

Riešenie je jednoduchšie, ako by sa mohlo zdať: okamžité a nekompromisné odrezanie profesionálnych príslušníkov ohrozených menšín od zdrojov pochádzajúcich z tretieho sektora. Ak sú takí šikovní a nepostrádateľní, ako sa nám roky snažia nahovoriť, dokážu si iste zabezpečiť peniaze vlastnou hlavou. A možno sa raz dočkáme kampane, v ktorej sa hovorkyňa nespravodlivo odmietaných opravárov pračiek Romana Schlessinger bude bojovne zastávať práv svojich kolegov na povinné prehliadky odtokových čerpadiel každých šesť mesiacov. Nič proti tomu, ak si ju sami demokraticky zvolia a ak si tú bohumilú činnosť bude konečne platiť zo svojho.

12.7.2014, Branislav Bránik

http://homofobia.sk
http://www.cas.sk/clanok/166058/homosexual-viktor-horjan-duhovy-pochod-bol-vysmechom-roka.html
http://branik.blog.sme.sk/c/360905/komunikacna-katastrofa-v-informovani-o-mensinach.html

piatok, 11. júla 2014

Národné hospodárstvo je ako dobrá nálada. Nejde rozkradnúť, ale je ľahké ho otráviť

Andrej Babiš pôsobí nezraniteľne, ale jeho čas raz skončí. Ak chceme, aby po Babišovi prišiel režim poskytujúci podmienky pre slobodu, prosperitu a pokojný slušný život, potrebujeme porozumieť príčinám, ktoré spôsobili eróziu a následne zánik predbabišovského režimu. A potrebujeme sa tiež zbaviť niektorých chybných hlboko zažraných predstáv.


Národné hospodárstvo je ako dobrá nálada. Nejde rozkradnúť, ale je ľahké ho otráviť
V máji som na Finmagu dvoma textami so spoločným záhlavím Andrej Babiš a koniec demokracie v Česku odštartoval sériu článkov, v ktorej - ako som sľúbil - sa pokúsim popísať príčiny konca predbabišovskej éry a odhaliť a rozobrať spomínané zažraté mylné predstavy.
  • Andrej Babiš a konec demokracie v Česku: Charismatik zvedá moc
  • Andrej Babiš a konec demokracie v Česku: Normalizujeme

  • Na rozdiel od väčšiny čitateľov si ešte dobre pamätám prvú polovicu deväťdesiatych rokov. Prezidentom bol Václav Havel, premiérom Václav Klaus. Ak vás vtedy vyhodili z práce, ešte ten deň ste bez problémov zohnali iné miesto. Vláda hospodárila s prebytkom. Bezdomovci sa v Prahe vyskytovali, ale boli to skôr jednotlivé kuriózne prípady. Životné prostredie prechádzalo najrýchlejším zlepšovaním v dejinách. A zároveň prebiehala doslova expanzia nových nakladateľstiev, divadiel a klubov. Nikdy predtým ani potom na tom nebola česká kultúra tak dobre. A verte tomu alebo nie, bolo to s nepatrným zlomkom dotácií proti dnešku.

    Čím viac boja proti tunelom, tým horšie pre obyčajných ľudí


    Dnes sa píše o prvej polovici deväťdesiatych rokov ako o dobe nebývalého rozkrádanie, ale vtedy to ľudia tak neprežívali. Mali slušnú prácu a životnú úroveň sa zvyšovala. Občas si zanadávali na nejakého privatizačného lupiča, ale väčšinou si tým nenechali kaziť náladu. Nepripadalo nám to rozhodujúce. Brali sme to tak, že v každej spoločnosti občas dôjde k nejakej krádeži a v každej spoločnosti sa občas stane, že sa nejakého zlodeja nepodarí dostať do väzenia.

    Ale potom sme sa dozvedeli, že žijeme v spálenej a vytunelovanej krajine. A v roku 1996 po prvýkrát výrazne zabodovala politická strana, ktorá označila boj proti rozkrádaniu za prioritu. Od tej doby sa bojuje proti tunelovanie stále usilovnejšie, stále viac ľudí je bez práce a vláda je stále zadĺženejšia. Ale na obzore sa už možno rysujú zlaté časy, kedy nikto nebude pracovať, všetci sa budeme celý deň navzájom strážiť a konečne nastane blahobyt.

    Dosť sarkazmu. Nejde totiž len o to, že pár chytrákom priniesol boj proti korupcii ľahké živobytie, ale hlavne o to, že nám chýba porozumenie, ako funguje kapitalistická ekonomika. Respektíve ako má fungovať, aby sa ľuďom dobre viedlo. Keby sme tomu rozumeli, bolo by nám jasné, že reči o rozkrádaní národného hospodárstva sú predsa hlúposť. Národné hospodárstvo nemôže byť z princípu rozkradnuté, rovnako ako nemôže byť rozkradnutý čistý vzduch alebo dobrá nálada. Ale je možné ho veľmi ľahko zničiť. Presne to sa nám stalo.

    Ekonómia ako boj o truhly zlatiek


    Teórie o tunelovaní stavajú na opise národných ekonomík, aké existovali pred priemyselnou revolúciou. Bohatstvo - to bola hromada zlata, kamenný hrad, lán poľa, les alebo skupina otrokov, či nevoľníkov. Kto dokáže ubrániť svoje bedne zlata a zmocniť sa cudzích, ten zbohatne. Kto svoje bedne ubrániť nedokáže, schudobnie. Ak teda česká ekonomika chudobnie, musí z toho nutne vyplývať, že nám niekto kradne zlato alebo iné bohatstvo. To sa nám snažia nahovoriť komunisti, sociálni demokrati, Andrej Babiš, Zelení, ale sú na tom založené aj trebárs ekonomické návrhy Úsvitu. Pán europoslanec Keller sa nechal pred časom počuť, že keby sme si všetko nerozkradli, nemuseli by sme dnes pracovať a všetci sme mohli žiť z podpory (počujete v tom tie bedne zlata?). A obzvlášť stupídne je "zlatodebnové" vysvetľovanie švajčiarskeho hospodárskeho zázraku, podľa ktorého vraj Švajčiarsko zbohatlo vďaka peniazom uloženým v tamojších bankách. Samozrejme by to nebolo možné. Kupujú snáď uložené peniaze švajčiarsku čokoládu a švajčiarske hodinky? Rekreujú sa vo švajčiarskych horských strediskách? Alebo znamenajú, že majú švajčiarske podniky lacnejšie úvery? Nič z toho. Ak chcete pochopiť, prečo sa Švajčiarom tak darí, zájdite si do ktorejkoľvek tamojšej dediny a nechajte si ukázať, koľko nových firiem tam bolo za posledných pár rokov založených. Švajčiarsko je bohaté, pretože tamojší ľudia nesháňajú dotácie, ale poctivo pracujú.

    Ekonomická teória bedien zlata v skutočnosti nikdy nefungovala na úrovni národných ekonomík. Stačí pripomenúť Španielsko 16. až 18. storočia, kedy do krajiny prúdili tony zlata z Nového sveta, od čoho vládcovia očakávali zbohatnutie. Španielska ekonomika sa fakticky zrútila - vplyv prílivu bohatstva bol rovnako pustošivý, ako je dnes príliv európskych dotácií do nových krajín Európskej únie. Angličania mali obrovské šťastie, že toho ich korzári nedokázali ukradnúť dosť.

    Avšak napriek tomu všetkému zlatodebnovú teóriu zastával Karol Marx (a všetci jeho myšlienkoví dedičia), a dokonca ani klasická ekonómia ju neodmietla explicitne. Všetky tie výklady o krivkách a optimálnom využití zdrojov ponechávajú možnosť, že ide stále o tie bedne zlata. Keď si ich ubránime a nenecháme rozkradnúť, potom nemusíme úzkostlivo riešiť optimálne využitie a môžeme si dovoliť veľa regulácií, alebo nie? Nie, takto ekonomika nefunguje a ak sa nezbavíme zlatobedňovej mentality, budeme každým rokom chudobnejší a úbohejší. Možno tak dlho, kým sa nevrátime na úroveň nevoľníctva a remeselníckych cechov.

    Poriadok, alebo prosperita? Nemôžete mať oboje naraz


    Alternatívny pohľad priniesol Joseph Schumpeter, keď hľadal odpoveď na rovnakú otázku, akú dnes riešime my. Stroj kapitalizmu sa pokazil, prestal vytvárať nové pracovné miesta a nie je možné ho opraviť, kým nepochopíme, ako funguje. Obraz debien zlata (či práce, pôdy a kapitálu) je k ničomu.
    Schumpeter svoje vysvetlenie rozviedol v diele Teória ekonomického rozvoja z roku 1914, kde po prvýkrát vysvetlil pojmy ako podnikateľská inovácie (viete, že ekonómovia pred ním otázku inovácií takmer úplne ignorovali?) A najmä "kreatívne deštrukcie". Asi hlavným Schumpeterovým objavom je fakt, že v podmienkach fungujúceho kapitalizmu sú všetky formy majetku až neuveriteľne pominuteľné. Vlastníte pôdu? Možno za pár rokov niekto príde s vynálezom, ktorý nahradí kukuricu a hodnota vašej pôdy klesne na zlomok ceny. Ste akcionárom železnice? Možno pôjde za pár rokov do starého železa. Uhoľné bane? Čo keď technologický vývoj spôsobí taký pokles ceny uhlia, že nebude stačiť ani na samotné platy baníkov, o zisku nehovoriac (s tým pán Bakala asi fakt nepočítal). Schumpeter používa metaforu bombardovanie a tvrdia, že akýkoľvek projekt a akákoľvek hodnota môže byť napríklad hneď zajtra zničená nástupom inovácie. Hodnoty v zmysle starých bedien zlata zmizli.

    Schumpeterov opis ekonomiky preto ignoruje rovnovážne stavy a ideálne využitie zdrojov. Skutočnosť vyzerá skôr tak, že príde inovácie, ľudia sa jej pokúšajú prispôsobiť, ale skôr, než sa im to podarí dokonale, príde inovácia nová. Dobre fungujúci kapitalistická ekonomika pripomína chaotické hemženie, kde neustále zanikajú zdanlivo pevné projekty a hodnoty a kde neustále vznikajú nové.

    Tým je dané, že existuje len jediná skutočná hodnota - schopnosť a motivácia vytvárať nové veci a prispôsobovať sa zmenám. Rozkradnutiu starých tovární nemôže nikdy spôsobiť škody porovnateľné so znížením schopnosti zakladať nové továrne. Budúcnosť sa rozkradnúť nedá a na minulosti prestalo záležať (v zmysle existujúcich minulých firiem, technológií a zdrojov, nie vo forme morálky). Vytunelovanie národnej ekonomiky je rovnako nemožné ako vytunelovanie dobrej nálady.

    Čo oligarcha nikdy nemôže pochopiť


    To vysvetľuje, prečo sa ľuďom v deväťdesiatych rokoch žilo tak dobre. Česká vláda vtedy nebola schopná alebo ochotná ustrážiť majetok veľkých štátnych podnikov, ale otvorila stavidlá kreativity. Každý mesiac vznikali tisíce nových firiem - a neboli to firmy konzultačné! Ekonomika generovala viac ako pol milióna nových pracovných miest ročne. Bez dotácií, bez investičných stimulov, bez programov podpory podnikania. Keby ekonómovia vtedy počkali na právnikov, zmeny boli zastavené a byrokrati najskôr vytvorili hustú sieť pravidiel a smerníc, zabránilo by sa niektorým krádežiam - a Česká republika by bola životnou úrovňou blízko Ukrajine.

    Z toho tiež vyplýva, že ak chce vláda rozhýbať ekonomiku, stojí pred pomerne náročnou úlohou. Ako prinútiť alebo aspon povzbudiť obyvateľov, aby boli kreatívni, aby investovali do svojich nápadov, aby boli ochotní občas riskovať a aby ich začalo baviť tvoriť niečo nové.

    Po tomto výklade by malo byť jasné, či možno ekonomický rast (a teda aj naplnenie štátnej kasy) dosiahnuť opatreniami typu registračných pokladní či elektronického sledovania faktúr, prísnejšími smernicami a zvýšenie pokút za administratívnu chybu pri podávaní daňového priznania na pol milióna korún. Lenže to ťažko vysvetlíte oligarchovi, ktorý svojím ekonomickým myslením zostal visieť v neskorom feudalizmu, a ktorý teda pozná jedinú odpoveď na hospodárske problémy: Ešte viac drábov a ešte väčší bič. Len nechápem, prečo sa účasťou na takomto podniku kompromituje Aleš Michl.

    Petr Hampl | 9. 7. 2014
    http://finmag.penize.cz/ekonomika/288156-narodni-hospodarstvi-je-jako-dobra-nalada-nejde-rozkrast-ale-snadno-ho-muzete-otravit