Scruton analyzuje osem smrteľných hriechov našej doby, ktoré prežili sovietsku ideológiu, a hľadá v nich spoločného menovateľa. Zrejme za najzávažnejší problém považuje ten, ktorý v prvej kapitole nazval gramaticky "Prvou osobou budúceho času."
Na svete sa svária dva postoje. Prvý je akési univerzálne fanaticky optimistické ja, ktoré vidí neobmedzené možnosti ľudského rozvoja, veď veda, technika a medicína neustále človeka oslobodzujú. Čo máme spoločné s pravekými lovcami, ktorých život bol krátky, hladný, brutálny a primitívny? Ľudská prirodzenosť sa predsa vyvíja, nie je daná. Nesmieme preto klásť žiadne obmedzenia experimentálnej vede; morálka a tradície sú ako každá regulácia odvodené z minulosti a brzdia vývoj. Všetok pokrok znamená rozšírenie individuálnych možností.
Proti takémuto optimizmu a viere v neobmedzený pokrok kladie Scruton obozretný postoj, ktorý vychádza z gramatiky množného čísla "my," z potreby života v normatívnom spoločenstva. Žiadny človek nie je ostrov. Kolektívne ja hľadá ďalšie ja, čiže adaptáciu, spoluprácu a kompromis v slobode a náklonnosti aj v harmónii so svetom. Takýto postoj vychádza z vedomia obmedzených možností rozumu, slobody a prírodných zdrojov, ktoré paradoxne určujú pozitívne konštantu ľudskej prirodzenosti; je ochotný vyjednávať, pretože s pokorou uznáva svoje vlastné obmedzenie a je si aj vedomý svätej hranice, za ktorou číha anarchia rozvrat a pád. Vie, že v spoločenskom usporiadaní je mnohé generáciami preverené a osvedčené. "Slobode sa darí v zodpovednosti" - kybernetický priestor nám pripomína, ako dvojsečné sú nové technológie. Ľudia sú nedokonalí, ľudská komunita krehká a preto musí mať pevné hranice. Revolucionári sú schopní zničiť sociálne aj prírodné prostredie.
Najlepší možný scenár
Inžinieri budúcnosti páchajú omyl, ktorý možno nazvať vierou v najlepší možný scenár, sú presvedčení, že každá radikálna alebo originálna zmena je pokrok, je pozitívna a zabúdajú, že to môže byť pravda len výnimočne. Nepoznajú pravidlo nepredvídaných dôsledkov. Predpokladajú jediný optimistický výsledok. Nepočítajú s najhorším možným scenárom a náklady, ktoré odnesú iní alebo budúce generácie, ich nezaujímajú. Sú nevinní ako Dostojevského hráč, pretože za zlý osud zodpovednosť nenesú. Príkladom takého páchateľa dobra a bezohľadného optimizmu slúži Scruton americký prezident Carter, ktorý v roku 1977, tridsať rokov pred úverovou krízou, podpísal hypotekárny zákon s futuristickým zámerom, aby "veritelia prihliadali na potreby spoločenstva," aby považovali úver za nástroj sociálnej politiky a požičiavali rodinám s nízkym príjmom a neriadili sa len obmedzenou obchodnou úvahou.
Čo sa vlastne skrýva za optimizmom takého myslenie? Nie je to akási "futuristická narkománia," snaha nahradiť obmedzenú a obmedzujúcu realitu vlastnou poddajnou servilnou ilúziou? Zmenou nedokonalého čo je, na to, čo ešte len má nastať. Takto triumfuje nereálne nad reálnym. Špekulanti budúcnosti projektujú ten najlepší zo všetkých teoreticky možných scenárov. Už na začiatku našej histórie proti nim stáli proroci hebrejskej biblie.
Sloboda od narodenia
A potom tu je syndróm, ktorý Scruton nazýva podľa Rousseaua slobodou od narodenia (born free), nepliesť so slávnou vetou z americkej ústavy, kde ide o popretie aristokratického princípe. Sloboda je chápaná ako to, čo zostane, keď si odmyslíme obmedzujúce inštitúcie, hierarchiu a zákony. Jeho nasledovníci verili, že takáto sloboda vedie k bratstvu a nie k vojne všetkých proti všetkým. Preto ono rozporuplné Liberté, Egalité, Fraternité, triáda, ktorá zničila štát a viedla k anarchii teroru. Zaujímavé, že napriek masívnym historickým dôkazom, táto viera dodnes žije v umení, pedagogike, politike i vo "filozofii" sexuálnej revolúcie. Ako ukázal Hegel, sú inštitúcie a normy súčasťou slobody, pretože tí druhí chcú tiež niečo realizovať. Existencia samotného Nadja je ilúziou nielen solipsismu ale aj každej neodvolateľnej ideologickej nadvlády.
Nulový súčet
Všetci socialisti už od čias Saint Simona dodnes pevne verí v Marxovu formuláciu nadhodnoty. Každý zisk je niečou stratou. V skutočnosti to neplatí ani v ekonómii, inak by nikto neuzatváral obchodnú zmluvu, a najlepším dôkazom proti nej je rozvoj slobodného trhu a inovácií, ktorý znásobil globálne hospodárstvo exponencionálne, a hoci je spoločnosť bohatá veľmi nerovnomerne, vymanila z biedy za posledných päťdesiat rokov zhruba dve miliardy ľudí. Napriek tomu sociálno demokratickí ekonómovia nulovým súčtom argumentujú, aby odstránili námietku, že vysoké zdanenie bohatých ochudobní celú spoločnosť, najmä tú s podpriemernou životnou úrovňou.
Tragický dôsledok má ale táto rovnica predovšetkým v školstve. Predstava, že spravodlivosť si vyžaduje intelektuálne zrovnoprávnenie, že vzdelávací systém, nesmie byť šitý na mieru odlišných schopností, pretože jedným umožňuje dosiahnuť vysoké méty a tým znevýhodňuje ostatných, spôsobila už hotovú katastrofu. Školy a univerzity pochovávajú talent (ktorý by spoločnosti prospel mnohonásobne), chrlí - násťročných poloanalfabetov a vysokoškolských humanitných polovzdelancov.
Viera v politický pokrok
Niet pochýb, že vedľa ohromného vedeckého, technického a materiálneho pokroku Západnej spoločnosti, došlo od 18. storočia aj k výraznej emancipácii politickej, k premene poddaného subjektu v občana. Lenže predstava 19. storočia, že neustále sa meniace politické, právne a administratívne zásahy povedú automaticky k väčšej dôstojnosti a rešpektu sa ukázali naivné. Spoločnosť sa dnes rúca. Dochádza k strate morálnych noriem, hoci blahobyt a opatrovateľský štát odstránil tvrdé obmedzenia dané chudobou. Štatistika ukazuje, že nám menej driny a viac zábavy, lepšia strava a lekárska starostlivosť, omnoho viac životných možností k spokojnosti nestačí. Indikátor rozvodov, čiže takmer masový krach partnerských vzťahov, a tým aj poškodenie následných generácií u ktorých sa objavujú stavy neistoty, úzkosti a depresie, obezita, drogy, násilie a bezdomovectvo v tak nevídanej miere, jasne ukazuje, že deti rokov deväťdesiatych budú mať nielen radikálne znížený priemerný vek dožitia, ale takmer patologickou neschopnosť nadviazať "normálne" dôverčivé a optimistické vzťahy. Nehovoriac o schopnosti trvalej lásky. Pokrok sa evidentne zastavil.
plánovaná budúcnosť
Všetci reformátori majú okrem viery ešte jedno spoločné - plánujú. Pokiaľ ide o ekonómiu, tento univerzálny omyl vyvrátili analytici trhu Mises, Hayek, Friedman - žiadny človek ani komisia nemôže mať k dispozícii nadhľad o ľudských potrebách, prianiach a zdrojoch. O racionalite výroby a spotreby totiž rozhodujú myriady každodenných slobodných transakcií a tie určujú správnu cenu, výsledok ponuky a dopytu. A predsa napriek fiasku socialistického plánovania sa stále znovu snaží nejaké ústredie podriadiť trh netržnému zámeru. Takmer celý svet už pochopil trhovú racionalitu hospodárstva a dnes v údive sleduje experiment Európskej únie, ktorá chcela po sebazničujúce vojne raz navždy odstrániť konflikty a miesto rivality a konkurencie zaviesť nový poriadok spolupráce. Iste pochopiteľná povojnová nádej. Lenže architekti utópia požadovali viac než len racionálne spoluprácu nezávislých demokratických štátov - chceli vytvorením nadštátnej ústrednej autority a vnútenou štandardizáciou života dosiahnuť jednotu, onú antinómiu slobodnej, heterogénnej a nedokonalej demokracie. Každé nariadenie Únie sa odvoláva na integráciu "stále tesnejšej jednoty," ako na nevyhnutnú súčasť konečného plánu (eschaton, konečný cieľ) novej svetskej viery v jediný európsky štát a ľud, ktorému navyše podsúva liberálnosocialistickú ideológiu dávnych Jakobínov. Novodobí osvietenci tak chcú oslobodiť jedinca od tradície (predsudkov), náboženskej viery aj tradičnej sexuálnej morálky a zároveň ho podriadiť politickému diktátu nevolených paneurópskych vládcov. Európske národy sa ocitajú v expandujúcej sieti ničivých sociálnych a ekonomických regulácií (znásilňovaná matéria sa búri ako prvá), ktoré postupne likvidujú invenciu aj sociálny kapitál celej Európy. Plánovanie dobra nie je empirický pokus a omyl, každé rozhodnutie je dopredu legitímne a neodvolatelné. Podobne ako v komunizme sa však plán niekam stratil a v mene štandardizácie sa vytvára len viac pravidiel, viac regulácií, viac moci a viac vlády centrá.
Svetská transcendencia
Ako je možné, pýta sa anglický filozof, že na také zjavné absurdity žiadne dôkazy neplatia? Odpoveď našli Aurel Kolnay a Eric Voegelin : ide o sekulárne, svetské špekulácie zasiahnuté utópiou, čiže metafyzickú potrebou ľudskej mysle veriť.
Ide o prenos transcendencie do reálneho sveta, o požiadavku finálneho konca (eschaton) nedokonalého sveta, o primárne kacírstvo, predstavu, že niekto pozná tajomstvo budúceho vývoja sveta (gnóza) a tiež o mesianistickú alternatívu voči kresťanskej doktríne spásy. Svetskú utópiu vyvolal v život paradoxne ako svoj protiklad osvietenský rozum a hoci po sebe v totalitnej verzii zanechala hekatomby mŕtvych, je racionálne nevyvrátiteľná. Existuje na rozdiel od židovsko - kresťanskej viery napriek rozumu. Scholastická teológie stredoveku bola založená na dogmatike viery, ale podporovala partnerstvá rozumu. Nové svetské vierouky, dnes už aj univerzitné odbory, ako feministické, ekologické, mierové a iné štúdia sú proti racionálnej argumentácii vnútorne imúnne, sú tautologické. V akomsi urputnom kruhu rozvíjajú svoj agresívny revolučný nonsens.
Obrana pred utopizmom
Scruton vidí v sklone k utopizmu nereálny a nebezpečný budovateľský optimizmus ideálu alternatívneho sveta právom. Ak si však zúfa nad hermeticky uzavretou iracionálnosťou utopických vier, na ktoré argumenty neplatia, pretože slobodu pluralitnej spoločnosti, trhu a demokracie odmietajú ako kompromis, ktorý nikam nevedie, nestačí k obrane reálneho sveta samotná skepsa, ako sa domnieva, skalopevné presvedčenie, že utópia musí nakoniec skrachovať. Nestačí len trpezlivo čakať, až to praskne, ako sa utešovali naši predkovia za stalinizmu a premárnili svoj život, a proti reguláciám "zrovnávačov" zdôrazňovať pozitívne riziko slobody a trpezlivo, nostalgicky vyhlasovať lásku k nedokonalému, ale nádherne tradične mnohovrstevnatému, rozmanitému, idiosynkratickému (bizarnému) niekedy aj opitému a praštěnému svetu, ktorý je pravým ľudským domovom. Únijní budovatelia nám výmenou za svoju vládu v polepšovni ponúkajú rovnostárstvo, regulovaný, zdravý, bezpečný, multikultúrny, antináboženský, antiseptický svet s jedinou lákavou slobodou pornografie - slobodou sexuálnou. Nie nadarmo kedysi jeden francúzsky vtipálek zvolal : Liberté, Egalité, Fraternité a cudzoložstvo. Dehumanizujíca je sloboda sexuálna svojvôle. Dobytku možno lepšie vládnuť.
Preto sa konzervatívci všetkých strán nostalgicky obzerajú za útulným hierarchickým národným domovom, kde slobodný život nenápadne riadila tradícia, autorita starších a rodičov, obce i cirkvi a kde nebolo treba regulovať (obmedzovať) každú sprostosť. Ten útulný neideálny svet bol presným opakom postmodernej liberálne (ľavicovej) vízie. Brzdil totiž bezuzdné vášne, odsudzoval deviácie, zdôrazňoval cnosti a povinnosti, a chránil rodinu, jediné spoločenstvo, v ktorom sa rozvíja dieťa k spoločenskej lojálnej pospolitosti. Na rozdiel od dnešného pochlebovania priemeru, kultivoval. Nebol hygienický, ani štátne poručnícky, ale bol v skutočnosti oveľa bezpečnejší a srdečnejší než dnešná atomizovaná spoločnosť odcudzených jedincov, pribúdajúcej vulgarity a kriminality.
Proti nehumánne abstrahovanej vízii dnešných budovateľov musíme samozrejme poukazovať na ich zavádzajúcu a spoločensky rozkladnú koncepciu tolerancie, na zločinný individualizmus práv, ktorý rozkladá rodinu za pomoci opatrovateľského štátu, na falošnú statickú predstavu vopred danej ľudskej dôstojnosti, na neuskutočniteľné práva individuálnych nárokov voči celku a postupnú chudobu, do ktorej nás spolu s ekonomickým plánovaním uvrhne. To všetko však na svetskú vieru budovateľov novej Európy nestačí, preto sa Scruton uteká k anglosaskej skepse (a irónii) v presvedčení, že každá reforma musí byť cestou späť, cestou ku koreňom a ak v posledných dvoch kapitolách elegicky nabáda k návratu do politickej stoickej polis, kde sa mierumilovne, slobodne rokuje pragmatický kompromis lojálneho súručenstva a neplánuje budúcnosť, musí vedieť, že takáto racionálne obrana a ideál je na svetský utopizmus chabá.
Zdá sa, ako by zabudol, že moderný mesianismus je derivátom kresťanstva a že to bola predovšetkým historická cirkev, ktorá zatlačila štát do pragmatickej neideologickej podoby. Ohromný objav Západu, z ktorého filozof vychádza; rozdelenie vlády na moc duchovnú a svetskú bolo možné len preto, že cirkev získala monopol na riadenie duchovnej. Musela za to neustále zápasiť s mileneristami a náboženskými sektami. Filozof idealizuje empirický stav dávnej fungujúcej anglickej demokracie, kde vládne územná láska k vlasti, tradície, starobylé inštitúcie, sloboda pod zákonom a politický kompromis. V sekularizovanom vákuu, v ktorom sa nachádza homo religiosus, je celkom prirodzené, že sa spasiteľské ideológie snaží ovládnuť stáť. Scruton ale zostáva na pôdoryse osvietenstva - kresťanských hodnôt bez Boha. Je to ako neveriť v Boha a predsa zázrak chcieť.
Ak máme zachrániť európsku civilizáciu, je potrebné proti utopistom nanovo zažať vieru v transcendentálny, vznešený údel človeka, ktorého konečné naplnenie (Eschaton) je mimo tento svet, ale ktorý zásadným spôsobom prispieva ku kvalite života tu (Buďte svätí, ako ja som svätý!), čo znamená na prvom mieste reformu samého seba, zlepšovanie vlastného (a tým aj kolektívneho) ja. Našej dynamickej a reformnej civilizácii sa ako jedinej na svete zásluhou prorokov Izraela podarilo štát a vládu desakralizovať. Prorokov mať nemôžeme a láska k vlasti na dnešných páchateľov univerzálneho dobra nestačí. Môžeme síce proti nim postaviť vášnivú lásku k slobode a teda aj k nedokonalému, riskantnému a nerovnostárskemu svetu, nášmu dočasnému domovu, práve v jeho nereformovateľnej podobe, tak ako odpúšťame sebe aj svojmu blížnemu a milujeme, čo nie je milovaniahodné.
Avšak dnešný neľahký spor sa týka predovšetkým inštitucionálnej podoby pravej slobody, veď v srdci konzervatívca tlie večná vzbura, pretože vie, ako majú inštitúcie štátu fungovať, aby si Cisár nebral, čo mu nepatrí. Skepsa ani nostalgia tu nestačí.
Až keď nájdeme pozitívny ideál nového poriadku, ktorý bude v súlade s ľudskou matrix (základnou látkou) prirodzenosti, tak sa nám podarí byť legitímnymi spolutvorcami sveta.
Alexander Tomský
Kontexty 2 / 2013
http://blog.aktualne.centrum.cz/blogy/alexander-tomsky.php?itemid=19992
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára