Vybrali SME

pošli na vybrali.sme.sk

streda, 29. januára 2014

Prečo je mierumilovná väčšina zanedbateľná?

Poznámka
Článok sa nedá zdielať na Facebooku. Ak to tak chcete spraviť, použite tento link :
http://www.polacek.sk/downloads/nebezpecny_islam.htm

Poznal som muža, ktorého rodina patrila pred druhou svetovou vojnou k nemeckej šľachte. Rodina vlastnila celý rad veľkých priemyselných podnikov a nehnuteľností. Spýtal som sa ho, koľko Nemcov bolo naozajstných nacistov a odpoveď, ktorú mi dal sa mi vryla do pamäte a od tej doby riadi môj postoj k fanatizmu.

"Veľmi málo ľudí bolo skutočnými nacistami," hovoril, "ale mnoho ďalších sa radovalo z návratu nemeckej hrdosti a ďalší boli príliš zaneprázdnení, než aby ich to zaujímalo. Bol som jedným z tých, ktorí pokladali nacistov za bandu bláznov. Takže väčšina sa jednoducho stiahla a umožnila tým, aby sa to všetko stalo. Potom, skôr ako sme to zistili, nás mali v hrsti, stratili sme kontrolu, nastal koniec sveta. Moja rodina stratila všetko. Ja sám som skončil v koncentračnom tábore a spojenci zničili moje továrne."

Dnes nám znovu a znovu rôzni experti a "užitoční idioti" opakujú, že Islam je náboženstvo mieru a že veľká väčšina moslimov si predsa praje jedine žiť v mieri. Aj keď toto nekonečné uisťovanie môže byť pravdivé, nemá ani najmenší význam. Je to bezcenný cukrík, ktorý nám má umožniť, aby sme sa cítili lepšie a aby sa trochu umenšil strašiak, obavy z  fanatického vyčíňanie po celom svete v mene Islamu.

Je skutočnosťou, že v súčasnej fáze dejín vládnu islamu fanatici. Sú to fanatici, ktorí tvrdia muziku. Sú to fanatici, ktorí vedú každú z 50 vojen, ktoré zúri vo svete. Sú to fanatici, ktorí systematicky masakrujú kresťanov či príslušníkov domorodých kmeňov v Afrike, a postupne utápajú kontinent v prívalovej vlne islamu. Sú to fanatici, ktorí spúšťajú explózie bômb, usekávají hlavy, vraždia alebo zabíjajú z dôvodov cti. Sú to fanatici, ktorí preberajú kontrolu od jednej mešity k druhej. Sú to fanatici, ktorí horlivo šíria zvyky ukameňovania a vešania obetí znásilňovania a homosexuálov. Tvrdou, merateľnou skutočnosťou je, že "mierumilovná väčšina" je "mlčiace väčšina", že je vystrašená a bezvýznamná.

Komunistické Rusko pozostávalo z Rusov, ktorí chceli iba žiť v mieri a napriek tomu ruskí komunististi boli zodpovední za vraždu asi 20 miliónov ľudí. Mierumilovná väčšina bola irelevantná. Ohromná populácia Číny bola tiež mierumilovná, ale čínskym komunistom sa podarilo zabiť ohromujúcich 70 miliónov ľudí. Priemerný Japonec pred druhou svetovou vojnou rozhodne nebol sadistickým vojnovým štváčom. Napriek tomu si Japonsko vraždením a krviprelievaním razilo cestu Juhovýchodná Áziou v orgiách zabíjania, ktoré zahŕňalo systematické vraždy 12 miliónov čínskych civilistov - väčšinou boli zabití šabľou, lopatou a bajonetom. A kto by mohol zabudnúť na Rwandu, kde sa konflikt zvrhol do mäsiarstva, krvavého zabíjanie. Nie je snáď možné tvrdiť, že väčšina Rwanďanov boli mierumilovní ľudia?

Poučenie z histórie sú často neuveriteľne jednoduché a lapidárne, ale cez všetky naše schopnosti logického myslenia často prehliadneme najzákladnejšie a úplne nekomplikované závery: Mierumilovní moslimovia boli zatlačení do bezvýznamnosti fanatikmi. Mierumilovní moslimovia sa stávajú úplne irelevantnými kvôli svojmu mlčaniu. Mierumilovní moslimovia sa stanú našimi nepriateľmi, ak nezodvihnú svoj ​​hlas, pretože sa rovnako ako môj nemecký priateľ jedného dňa prebudia a zistia, že sa dostali do područia fanatikov a že "nastal koniec sveta".

Mierumilovní Nemci, Japonci, Číňania, Rusi, Rwanďania, Srbi, Afgánci, Iračania, Palestínčania, Somálčania, Nigérijčania, Alžírčania a mnohí ďalší zomreli, pretože mierumilovná väčšina neprehovorila, až kým nebolo príliš neskoro.

Pokiaľ ide o nás, ktorí sledujeme ako beží život okolo, musíme dávať pozor na jedinú skupinu, ktorá je skutočne dôležitá: fanatikov, ktorí ohrozujú náš spôsob života.

Paul Marek, 18.3.2007
http://www.israelnationalnews.com/Articles/Article.aspx/6996#.UujbetJwbGg

pondelok, 27. januára 2014

Múdry profesor


Profesor stál pred svojou triedou filozofie a mal pred sebou rôzne predmety. Keď hodina začala, bez slova zodvihol prázdnu a veľkú zaváraninovú fľašu zo skla a začal ju napĺňať golfovými loptičkami. Potom sa študentov opýtal, či je fľaša plná. Súhlasili, že áno.

Profesor zobral krabicu plnú kamienkov a nasypal ich do fľaše. Ľahko s ňou potriasol. Kamienky zaplnili voľné medzery medzi golfovými loptičkami. Znovu sa študentov spýtal, či je fľaša plná, znovu súhlasili.

Natiahol sa pre ďalšiu krabicu, teraz však plnú piesku. Nasypal piesok do fľaše. Samozrejme, že piesok zaplnil všetko ostatné. Spýtal sa ešte raz, či je fľaša plná. Študenti jednohlasne odpovedali rovnako, ako doteraz.

Profesor nakoniec vytiahol dve pivá spod stola a nalial ich celé do fľaše, čím efektívne zaplnil medzery medzi pieskom. Študenti sa začali smiať.

Za pokračujúceho smiechu študentov profesor povedal : "Teraz chcem, aby ste si túto fľašu predstavili ako nádobu reprezentujúci váš život. Golfové loptičky sú tie dôležité veci - rodina, deti, zdravie, priatelia a vaše obľúbené koníčky. Ak by sa stratilo všetko ostatné, stále by bol váš život naplnený. Kamienky sú tie ostatné veci , na ktorých tiež záleží - práca, dom, auto. Piesok predstavuje všetky ostatné záležitosti.

"Pokiaľ ako prvé naplníte nádobu pieskom,", pokračoval profesor, "nezostane žiadne miesto pre kamienky alebo golfové loptičky. To isté platí pre život.

Ak strávite všetok svoj ​​čas nad maličkosťami, nikdy u vás nebude miesto pre veci, ktoré sú pre vás dôležité.

Venujte pozornosť veciam, ktoré sú kritické pre vaše šťastie.

Prežívajte čas so svojimi deťmi. Prežívajte čas s vašimi rodičmi. Navštívte vašich starých rodičov. Vezmite vášho partnera na večeru. Zahrajte si besketbalový zápas s priateľmi. Vždy ostane čas na upratovanie domu a kosenie trávnika.

Venujte sa ako prvé golfovým loptičkám - veciam, na ktorých naozaj záleží. Nastavte si vaše priority.

Zvyšok je len piesok. Jeden zo študentov sa prihlásil a spýtal sa profesora, čo reprezentovalo to pivo. Profesor sa usmial a povedal: "Som rád, že si sa opýtal. Pivo iba ukazuje, že nezávisle na tom, ako plný sa váš život môže zdať, vždy je ešte priestor na pár pív s priateľmi."

štvrtok, 23. januára 2014

O potrebe pesimizmu

Kniha Rogera Scruton o potrebe pesimizmu (The Uses of Pessimism and the Danger of False Hopes), v ktorej anglický filozof ako v celom svojom rozsiahlom diele, veľmi vydarene vysvetľuje a objasňuje najväčšie bludy, ktoré rozkladajú Západnú civilizáciu, je pre čitateľa, ktorý prežil významnú časť svojho života v marxleninskom tábore (mieru a socializmu) podivuhodne familiárnym čítaním akýmsi déjá vu. To predsa poznáme, povie si, toto sme zažili na vlastnej koži. Áno aj nie. Totalitný systém nepochybne vychádzal z rovnakých jakobínských predpokladov ako dnešný tzv. ľavicový liberalizmus, bol však staršieho dáta, od libertariánskeho sveta šesťdesiatych rokov izolovaný a v mnohom tkvel ešte v devätnástom storočí. Vychladnutá revolučná moc bola statická, svoje dobové predstavy už uskutočnila. A tak rozklad rodiny, školy, sexuálnej morálky aj etikety postupoval v zafixovanej spoločnosti napodiv oveľa pomalšie, než je tomu dnes v spoločnosti slobodnej.

Scruton analyzuje osem smrteľných hriechov našej doby, ktoré prežili sovietsku ideológiu, a hľadá v nich spoločného menovateľa. Zrejme za najzávažnejší problém považuje ten, ktorý v prvej kapitole nazval gramaticky "Prvou osobou budúceho času."

Na svete sa svária dva postoje. Prvý je akési univerzálne fanaticky optimistické ja, ktoré vidí neobmedzené možnosti ľudského rozvoja, veď veda, technika a medicína neustále človeka oslobodzujú. Čo máme spoločné s pravekými lovcami, ktorých život bol krátky, hladný, brutálny a primitívny? Ľudská prirodzenosť sa predsa vyvíja, nie je daná. Nesmieme preto klásť žiadne obmedzenia experimentálnej vede; morálka a tradície sú ako každá regulácia odvodené z minulosti a brzdia vývoj. Všetok pokrok znamená rozšírenie individuálnych možností.

Proti takémuto optimizmu a viere v neobmedzený pokrok kladie Scruton obozretný postoj, ktorý vychádza z gramatiky množného čísla "my," z potreby života v normatívnom spoločenstva. Žiadny človek nie je ostrov. Kolektívne ja hľadá ďalšie ja, čiže adaptáciu, spoluprácu a kompromis v slobode a náklonnosti aj v harmónii so svetom. Takýto postoj vychádza z vedomia obmedzených možností rozumu, slobody a prírodných zdrojov, ktoré paradoxne určujú pozitívne konštantu ľudskej prirodzenosti; je ochotný vyjednávať, pretože s pokorou uznáva svoje vlastné obmedzenie a je si aj vedomý svätej hranice, za ktorou číha anarchia rozvrat a pád. Vie, že v spoločenskom usporiadaní je mnohé generáciami preverené a osvedčené. "Slobode sa darí v zodpovednosti" - kybernetický priestor nám pripomína, ako dvojsečné sú nové technológie. Ľudia sú nedokonalí, ľudská komunita krehká a preto musí mať pevné hranice. Revolucionári sú schopní zničiť sociálne aj prírodné prostredie.

Najlepší možný scenár

Inžinieri budúcnosti páchajú omyl, ktorý možno nazvať vierou v najlepší možný scenár, sú presvedčení, že každá radikálna alebo originálna zmena je pokrok, je pozitívna a zabúdajú, že to môže byť pravda len výnimočne. Nepoznajú pravidlo nepredvídaných dôsledkov. Predpokladajú jediný optimistický výsledok. Nepočítajú s najhorším možným scenárom a náklady, ktoré odnesú iní alebo budúce generácie, ich nezaujímajú. Sú nevinní ako Dostojevského hráč, pretože za zlý osud zodpovednosť nenesú. Príkladom takého páchateľa dobra a bezohľadného optimizmu slúži Scruton americký prezident Carter, ktorý v roku 1977, tridsať rokov pred úverovou krízou, podpísal hypotekárny zákon s ​​futuristickým zámerom, aby "veritelia prihliadali na potreby spoločenstva," aby považovali úver za nástroj sociálnej politiky a požičiavali rodinám s nízkym príjmom a neriadili sa len obmedzenou obchodnou úvahou.

Čo sa vlastne skrýva za optimizmom takého myslenie? Nie je to akási "futuristická narkománia," snaha nahradiť obmedzenú a obmedzujúcu realitu vlastnou poddajnou servilnou ilúziou? Zmenou nedokonalého čo je, na to, čo ešte len má nastať. Takto triumfuje nereálne nad reálnym. Špekulanti budúcnosti projektujú ten najlepší zo všetkých teoreticky možných scenárov. Už na začiatku našej histórie proti nim stáli proroci hebrejskej biblie.

Sloboda od narodenia


A potom tu je syndróm, ktorý Scruton nazýva podľa Rousseaua slobodou od narodenia (born free), nepliesť so slávnou vetou z americkej ústavy, kde ide o popretie aristokratického princípe. Sloboda je chápaná ako to, čo zostane, keď si odmyslíme obmedzujúce inštitúcie, hierarchiu a zákony. Jeho nasledovníci verili, že takáto sloboda vedie k bratstvu a nie k vojne všetkých proti všetkým. Preto ono rozporuplné Liberté, Egalité, Fraternité, triáda, ktorá zničila štát a viedla k anarchii teroru. Zaujímavé, že napriek masívnym historickým dôkazom, táto viera dodnes žije v umení, pedagogike, politike i vo "filozofii" sexuálnej revolúcie. Ako ukázal Hegel, sú inštitúcie a normy súčasťou slobody, pretože tí druhí chcú tiež niečo realizovať. Existencia samotného Nadja je ilúziou nielen solipsismu ale aj každej neodvolateľnej ideologickej nadvlády.

Nulový súčet


Všetci socialisti už od čias Saint Simona dodnes pevne verí v Marxovu formuláciu nadhodnoty. Každý zisk je niečou stratou. V skutočnosti to neplatí ani v ekonómii, inak by nikto neuzatváral obchodnú zmluvu, a najlepším dôkazom proti nej je rozvoj slobodného trhu a inovácií, ktorý znásobil globálne hospodárstvo exponencionálne, a hoci je spoločnosť bohatá veľmi nerovnomerne, vymanila z biedy za posledných päťdesiat rokov zhruba dve miliardy ľudí. Napriek tomu sociálno demokratickí ekonómovia nulovým súčtom argumentujú, aby odstránili námietku, že vysoké zdanenie bohatých ochudobní celú spoločnosť, najmä tú s podpriemernou životnou úrovňou.

Tragický dôsledok má ale táto rovnica predovšetkým v školstve. Predstava, že spravodlivosť si vyžaduje intelektuálne zrovnoprávnenie, že vzdelávací systém, nesmie byť šitý na mieru odlišných schopností, pretože jedným umožňuje dosiahnuť vysoké méty a tým znevýhodňuje ostatných, spôsobila už hotovú katastrofu. Školy a univerzity pochovávajú talent (ktorý by spoločnosti prospel mnohonásobne), chrlí - násťročných poloanalfabetov a vysokoškolských humanitných polovzdelancov.

Viera v politický pokrok


Niet pochýb, že vedľa ohromného vedeckého, technického a materiálneho pokroku Západnej spoločnosti, došlo od 18. storočia aj k výraznej emancipácii politickej, k premene poddaného subjektu v občana. Lenže predstava 19. storočia, že neustále sa meniace politické, právne a administratívne zásahy povedú automaticky k väčšej dôstojnosti a rešpektu sa ukázali naivné. Spoločnosť sa dnes rúca. Dochádza k strate morálnych noriem, hoci blahobyt a opatrovateľský štát odstránil tvrdé obmedzenia dané chudobou. Štatistika ukazuje, že nám menej driny a viac zábavy, lepšia strava a lekárska starostlivosť, omnoho viac životných možností k spokojnosti nestačí. Indikátor rozvodov, čiže takmer masový krach partnerských vzťahov, a tým aj poškodenie následných generácií u ktorých sa objavujú stavy neistoty, úzkosti a depresie, obezita, drogy, násilie a bezdomovectvo v tak nevídanej miere, jasne ukazuje, že deti rokov deväťdesiatych budú mať nielen radikálne znížený priemerný vek dožitia, ale takmer patologickou neschopnosť nadviazať "normálne" dôverčivé a optimistické vzťahy. Nehovoriac o schopnosti trvalej lásky. Pokrok sa evidentne zastavil.

plánovaná budúcnosť


 Všetci reformátori majú okrem viery ešte jedno spoločné - plánujú. Pokiaľ ide o ekonómiu, tento univerzálny omyl vyvrátili analytici trhu Mises, Hayek, Friedman - žiadny človek ani komisia nemôže mať k dispozícii nadhľad o ľudských potrebách, prianiach a zdrojoch. O racionalite výroby a spotreby totiž rozhodujú myriady každodenných slobodných transakcií a tie určujú správnu cenu, výsledok ponuky a dopytu. A predsa napriek fiasku socialistického plánovania sa stále znovu snaží nejaké ústredie podriadiť trh netržnému zámeru. Takmer celý svet už pochopil trhovú racionalitu hospodárstva a dnes v údive sleduje experiment Európskej únie, ktorá chcela po sebazničujúce vojne raz navždy odstrániť konflikty a miesto rivality a konkurencie zaviesť nový poriadok spolupráce. Iste pochopiteľná povojnová nádej. Lenže architekti utópia požadovali viac než len racionálne spoluprácu nezávislých demokratických štátov - chceli vytvorením nadštátnej ústrednej autority a vnútenou štandardizáciou života dosiahnuť jednotu, onú antinómiu slobodnej, heterogénnej a nedokonalej demokracie. Každé nariadenie Únie sa odvoláva na integráciu "stále tesnejšej jednoty," ako na nevyhnutnú súčasť konečného plánu (eschaton, konečný cieľ) novej svetskej viery v jediný európsky štát a ľud, ktorému navyše podsúva liberálnosocialistickú ideológiu dávnych Jakobínov. Novodobí osvietenci tak chcú oslobodiť jedinca od tradície (predsudkov), náboženskej viery aj tradičnej sexuálnej morálky a zároveň ho podriadiť politickému diktátu nevolených paneurópskych vládcov. Európske národy sa ocitajú v expandujúcej sieti ničivých sociálnych a ekonomických regulácií (znásilňovaná matéria sa búri ako prvá), ktoré postupne likvidujú invenciu aj sociálny kapitál celej Európy. Plánovanie dobra nie je empirický pokus a omyl, každé rozhodnutie je dopredu legitímne a neodvolatelné. Podobne ako v komunizme sa však plán niekam stratil a v mene štandardizácie sa vytvára len viac pravidiel, viac regulácií, viac moci a viac vlády centrá.

Svetská transcendencia


Ako je možné, pýta sa anglický filozof, že na také zjavné absurdity žiadne dôkazy neplatia? Odpoveď našli Aurel Kolnay a Eric Voegelin : ide o sekulárne, svetské špekulácie zasiahnuté utópiou, čiže metafyzickú potrebou ľudskej mysle veriť.

Ide o prenos transcendencie do reálneho sveta, o požiadavku finálneho konca (eschaton) nedokonalého sveta, o primárne kacírstvo, predstavu, že niekto pozná tajomstvo budúceho vývoja sveta (gnóza) a tiež o mesianistickú alternatívu voči kresťanskej doktríne spásy. Svetskú utópiu vyvolal v život paradoxne ako svoj ​​protiklad osvietenský rozum a hoci po sebe v totalitnej verzii zanechala hekatomby mŕtvych, je racionálne nevyvrátiteľná. Existuje na rozdiel od židovsko - kresťanskej viery napriek rozumu. Scholastická teológie stredoveku bola založená na dogmatike viery, ale podporovala partnerstvá rozumu. Nové svetské vierouky, dnes už aj univerzitné odbory, ako feministické, ekologické, mierové a iné štúdia sú proti racionálnej argumentácii vnútorne imúnne, sú tautologické. V akomsi urputnom kruhu rozvíjajú svoj ​​agresívny revolučný nonsens.

Obrana pred utopizmom


Scruton vidí v sklone k utopizmu nereálny a nebezpečný budovateľský optimizmus ideálu alternatívneho sveta právom. Ak si však zúfa nad hermeticky uzavretou iracionálnosťou utopických vier, na ktoré argumenty neplatia, pretože slobodu pluralitnej spoločnosti, trhu a demokracie odmietajú ako kompromis, ktorý nikam nevedie, nestačí k obrane reálneho sveta samotná skepsa, ako sa domnieva, skalopevné presvedčenie, že utópia musí nakoniec skrachovať. Nestačí len trpezlivo čakať, až to praskne, ako sa utešovali naši predkovia za stalinizmu a premárnili svoj ​​život, a proti reguláciám "zrovnávačov" zdôrazňovať pozitívne riziko slobody a trpezlivo, nostalgicky vyhlasovať lásku k nedokonalému, ale nádherne tradične mnohovrstevnatému, rozmanitému, idiosynkratickému (bizarnému) niekedy aj opitému a praštěnému svetu, ktorý je pravým ľudským domovom. Únijní budovatelia nám výmenou za svoju vládu v polepšovni ponúkajú rovnostárstvo, regulovaný, zdravý, bezpečný, multikultúrny, antináboženský, antiseptický svet s jedinou lákavou slobodou pornografie - slobodou sexuálnou. Nie nadarmo kedysi jeden francúzsky vtipálek zvolal : Liberté, Egalité, Fraternité a cudzoložstvo. Dehumanizujíca je sloboda sexuálna svojvôle. Dobytku možno lepšie vládnuť.

Preto sa konzervatívci všetkých strán nostalgicky obzerajú za útulným hierarchickým národným domovom, kde slobodný život nenápadne riadila tradícia, autorita starších a rodičov, obce i cirkvi a kde nebolo treba regulovať (obmedzovať) každú sprostosť. Ten útulný neideálny svet bol presným opakom postmodernej liberálne (ľavicovej) vízie. Brzdil totiž bezuzdné vášne, odsudzoval deviácie, zdôrazňoval cnosti a povinnosti, a chránil rodinu, jediné spoločenstvo, v ktorom sa rozvíja dieťa k spoločenskej lojálnej pospolitosti. Na rozdiel od dnešného pochlebovania priemeru, kultivoval. Nebol hygienický, ani štátne poručnícky, ale bol v skutočnosti oveľa bezpečnejší a srdečnejší než dnešná atomizovaná spoločnosť odcudzených jedincov, pribúdajúcej vulgarity a kriminality.

Proti nehumánne abstrahovanej vízii dnešných budovateľov musíme samozrejme poukazovať na ich zavádzajúcu a spoločensky rozkladnú koncepciu tolerancie, na zločinný individualizmus práv, ktorý rozkladá rodinu za pomoci opatrovateľského štátu, na falošnú statickú predstavu vopred danej ľudskej dôstojnosti, na neuskutočniteľné práva individuálnych nárokov voči celku a postupnú chudobu, do ktorej nás spolu s ekonomickým plánovaním uvrhne. To všetko však na svetskú vieru budovateľov novej Európy nestačí, preto sa Scruton uteká k anglosaskej skepse (a irónii) v presvedčení, že každá reforma musí byť cestou späť, cestou ku koreňom a ak v posledných dvoch kapitolách elegicky nabáda k návratu do politickej stoickej polis, kde sa mierumilovne, slobodne rokuje pragmatický kompromis lojálneho súručenstva a neplánuje budúcnosť, musí vedieť, že takáto racionálne obrana a ideál je na svetský utopizmus chabá.

Zdá sa, ako by zabudol, že moderný mesianismus je derivátom kresťanstva a že to bola predovšetkým historická cirkev, ktorá zatlačila štát do pragmatickej neideologickej podoby. Ohromný objav Západu, z ktorého filozof vychádza; rozdelenie vlády na moc duchovnú a svetskú bolo možné len preto, že cirkev získala monopol na riadenie duchovnej. Musela za to neustále zápasiť s mileneristami a náboženskými sektami. Filozof idealizuje empirický stav dávnej fungujúcej anglickej demokracie, kde vládne územná láska k vlasti, tradície, starobylé inštitúcie, sloboda pod zákonom a politický kompromis. V sekularizovanom vákuu, v ktorom sa nachádza homo religiosus, je celkom prirodzené, že sa spasiteľské ideológie snaží ovládnuť stáť. Scruton ale zostáva na pôdoryse osvietenstva - kresťanských hodnôt bez Boha. Je to ako neveriť v Boha a predsa zázrak chcieť.

Ak máme zachrániť európsku civilizáciu, je potrebné proti utopistom nanovo zažať vieru v transcendentálny, vznešený údel človeka, ktorého konečné naplnenie (Eschaton) je mimo tento svet, ale ktorý zásadným spôsobom prispieva ku kvalite života tu (Buďte svätí, ako ja som svätý!), čo znamená na prvom mieste reformu samého seba, zlepšovanie vlastného (a tým aj kolektívneho) ja. Našej dynamickej a reformnej civilizácii sa ako jedinej na svete zásluhou prorokov Izraela podarilo štát a vládu desakralizovať. Prorokov mať nemôžeme a láska k vlasti na dnešných páchateľov univerzálneho dobra nestačí. Môžeme síce proti nim postaviť vášnivú lásku k slobode a teda aj k nedokonalému, riskantnému a nerovnostárskemu svetu, nášmu dočasnému domovu, práve v jeho nereformovateľnej podobe, tak ako odpúšťame sebe aj svojmu blížnemu a milujeme, čo nie je milovaniahodné.

Avšak dnešný neľahký spor sa týka predovšetkým inštitucionálnej podoby pravej slobody, veď v srdci konzervatívca tlie večná vzbura, pretože vie, ako majú inštitúcie štátu fungovať, aby si Cisár nebral, čo mu nepatrí. Skepsa ani nostalgia tu nestačí.

Až keď nájdeme pozitívny ideál nového poriadku, ktorý bude v súlade s ľudskou matrix (základnou látkou) prirodzenosti, tak sa nám podarí byť legitímnymi spolutvorcami sveta.

Alexander Tomský
Kontexty 2 / 2013
http://blog.aktualne.centrum.cz/blogy/alexander-tomsky.php?itemid=19992

nedeľa, 19. januára 2014

Islamské riešenie chudoby

"Inšpiratívne" slová egyptského šejka Abu Ishak Al Huweyni na riešenie islamskej chudoby, ktoré predniesol pred časom v egyptskej TV.



"Sme v dobe džihádu; džihád pre potešenie Alaha je radosťou, skutočnou radosťou. Týmto spôsobom konali Mohammedovi nasledovníci. Dôvod, prečo sme dnes chudobní je ten, že sme opustili cestu džihádu. Ak by sme robili inváziu džihádu aspoň raz za rok, alebo ak je to možné aj dvakrát či trikrát, potom by sa veľa ľudí na Zemi stalo moslimami. A ak sa niekto bude snažiť zabrániť našej Dawa (misii) alebo jej stojí v ceste, potom ho musíme zabiť alebo ho zajať ako rukojemníka a zabaviť jeho bohatstvo, ženy a deti. Takéto bitky naplnia peňaženky mudžahedínov, z ktorých každý sa môže vrátiť domov s 3 alebo 4 otrokmi, 3 alebo 4 ženami a 3 alebo 4 detmi. Z toho môže byť výnosný obchod, ak každá hlava stojí 300 alebo 400 dirhamov a vynásobíte si počet hláv. Nikto nemôže zarobiť toľko peňazí z jedného obchodu (cestou tvrdej práce ), aj keď moslim ide na západ pracovať alebo robiť obchody. V čase núdze je to dobrý zdroj zisku. Toto môže byť niečo ako finančná zábezpeka, keď džihádista v čase finančnej potreby vždy môže jednu z týchto hláv predať (tým sa myslí otroctvo). Možete ich predať ako kus pečiva."

Video :




Keď som počul tento zvukový záznam, nemohol som uveriť vlastným ušiam. To nie je skrátka nič menšie ako barbarské a stredovekého kázanie silnej moslimskej autority v Egypte, ktorá má prístup k verejnej televízii a ušiam miliónov. Tento šejk, ktorý je aspoň úprimný a nekompromisný v tom, čo džihád znamená, tiež podporuje skutočný model správania a príklad proroka Mohameda v 7.storočí a to, čo urobil pre nemoslimov, je príkladm ktorý musia všetci moslimovia nasledovať dodnes. Nie je to úloha proroka, slúžiť príkladom pre svojich nasledovníkov?

Je ťažké pre moslimov utiecť od vlastnej náboženskej histórie, ktorá je dokumentovaná znovu a znovu v islamských knihách. Mohamed sám povedal, pravdepodobne s pýchou, že získal bohatstvo prostredníctvom teroru. Uvedený kazateľ je len dobrým nasledovníkom a stúpencom islamu a to je dôvod, prečo presadzuje rovnaký druh správania.

Hej, keď tento "business plán" priniesol Mohamedovi bohatstvo, tak prečo to nemôže byť receptom pre všetkých moslimov aj dnes? Čo sa predtým šepkalo o správaní Mohammeda a diskutovalo len medzi učencami islamu, je dnes otvorene obhajované na verejnosti vo svete, kde škaredá pravda už viac nemôže byť skrytá .

Toto audio šokovalo niektorých moslimov, ktorí žijú v popretí histórie islamu a skutočného významu džihádu, ktorý je definovaný ako vojna proti nemoslimom na šírenie náboženstva a po boji zabavenie ich majetku, žien, detí, ich  zotročenie a ich predaj ako dobytka. Podľa čistých, fundamentalistických moslimov, toto bol model konania pre moslimov v 7. storočí a je ním aj dnes v 21. storočí .

V inej časti kázania zverejnenom na Youtube, tento šejk Al Huweyni, obvinil kresťanov zo všetkého násilia, ktoré sa dnes deje v Egypte. Podľa neho sú to kresťania, ktorí sú zodpovední za svoje vlastné vraždy, rabovanie a vypaľovanie ich kostolov, obchodov a domov. V dobe občianskych nepokojov v Egypte, moslimskí kazatelia otvorene propagujú násilie proti nemoslimom. Tento šejk nie je jediným, ale internet je plný iných s podobným falošne zvrátenými odkazmi. Ďalší saláfistický egyptský šejk oznámil , že neopustí kostol bez toho aby si násilím nevzal zopár kresťanských žien, ktoré popierajú, že konvertovali k islamu. Skutočnosť, že tieto ženy urobili vyhlásenie o opaku a že jedna je vydatá za koptského kňaza, dav vedený moslimskými kazateľmi vonkoncom nezajímal. Chcú ju uniesť a zrušiť jej sobáš s kresťanom, čo je podľa islamského práva povolené. Džihádisti na svoju špinavú prácu používaju akékoľvek pobudujúce zámienky.

Al Huweyni, ktorý ironicky hovorí na televíznom kanáli Al-Hikma ( Múdrosť), využil svoju autoritu a odbornosť na to aby radil porevolučnému Egyptu v ekonomických záležitostiach. Jeho brilantné ekonomické poradenstvo dočasnej vláde bolo opäť inšpirované príkladom proroka Mohammeda, ktorej povedal, že treba donútiť ľudí platiť zakát ( čo znamená almužny). Dodal, že by to malo poskytnúť vláde miliardy libier v prípade, že donútia občanov zaplatiť zakát priamo vláde. Potom dodal, že potom, čo Mohamed zomrel, ľudia z Arábie prestali platiť zakát nasledovníkovi Mohameda, chalífovi, ktorý bol nútený bojovať proti vlastným ľuďom, aby ich opäť donútil zakát zaplatiť.

Niet divu, prečo sú všetky moslimské krajiny ekonomický stratený prípad a ak by nebolo ropy, aj Saudská Arábia a iné Emiráty zo zálivu by patrili medzi najchudobnejšie národy na zemi.

Títo kazatelia nenávisti a genocídy sú tvárou islamu dnes a zahanbujúcim príkladom toho, ako sú moslimskí náboženskí predstavitelia dnes vzdialení realite. To je dôvod, prečo som opustil náboženstvo vo všeobecnosti.

Len kedy sa Západ prebudí?

Nonie Darwish, Frontpage Mag, 23.5.2011

Zdroj: http://www.frontpagemag.com/2011/nonie-darwish/solving-poverty-the-islamic-way/

utorok, 7. januára 2014

Menej dekadencie v Novom roku!

Amerika a Európa majú rakovinu a symptómy sú stále zreteľnejšie. Práve skončený rok 2013 bol nimi doslova naplnený. Dovoľte najskôr malý príbeh: Keď vlani dvaja britskí moslimovia za bieleho dňa v Londýne podrezali krk dvadsaťpäťročnému britskému vojakovi, stihli priamo nad jeho telom nahrať niekoľko videoblogov, zatiaľ čo polícii trvalo desať minút, než na miesto činu vôbec dorazila.

Keď britskí občania neskôr vyrazili do ulíc, aby solidarizovali s rodinou zavraždeného, bola už polícia pripravená a niekoľko demonštrantov zbila. Bolo dokonca zatknutých niekoľko ľudí, ktorí na sociálnych sieťach prezentovali svoje protináboženskej názory a policajný hovorca sa nechal počuť, aby si ľudia dávali dobrý pozor na to, čo píšu na internete (!!). Tá istá polícia však nechala v pokoji prebehnúť demonštráciu sily a nenávisti, počas ktorej islamisti volali smrť demokracii, Amerike a Británii, teda krajine, ktorá ich prijala za svojich občanov a formou štedrých dávok mnohých z nich živí a šatí. Výjav, pripomínajúci skôr každodennú realitu somálskeho Mogadišo ako Londýn, skončil absurdnou scénou, kedy islamisti za posmešných pokrikov rozháňali policajné jednotky.

Zakážeme sv.Juraja?
Tých príbehov bolo napísaných oveľa viac: za nezáujmu svetových médií bol v Oxforde po niekoľkoročnej existencii odhalený pedofilný gang pakistanských pasákov, ktorí k prostitúcii nútili výhradne biele dievčatá už od veku jedenástich rokov. Polícia odhaduje, že len v Británii je takto operujúcich gangov na päťdesiat. Keď britskí rodičia odmietli, aby ich osemroční potomkovia v rámci školského výletu navštívili mešitu, škola ich varovala, že by to mohlo byť považované za rasizmus (toto si zapamätajte, viera je rasa). Keď britský veterán namaľoval na dvere vlastného domu anglickú vlajku, tvorenú krížom sv.Juraja, ozval sa mu mestský úrad s tým, že je nutné ju ako urážlivú premaľovať, pretože by niektorým spoluobčanom mohla pripomínať križiacku minulosť Anglicka (!). Absurdnosť celej tejto estrády dokladá, že sami predstavitelia moslimskej komunity sa ozvali, že im takéto tvrdenie pripadá pomätené. Takže kde je problém?

Neviním pravicu, ani ľavicu. Neviním kresťanov, ani ateistov. Neviním ani židov, vďačný to terč našich prostomyslných spoluobčanov. A neviním dokonca ani moslimov, ktorí v ​​Európe žijú, z ktorých mnohí tento zúfalý stav verejnej správy využívajú na vlastný prospech. Neviním ich, pretože, ruku na srdce, keby sa k nám regionálny vládcovia v Abú Dhabí, Dauhá či Alexandrii správali rovnako servilne a štedro, kto z nás by to nevyužil.

Viním súčasne ultraliberálne politické garnitúry napravo i naľavo, pre ktoré sú mravný univerzalizmus a zdravé vlastenectvo sprosté slová a občiansko-spoločenské iniciatívy, ktoré posledných zhruba päťdesiat rokov na Západe svorne inštalujú zhubný anticivilizační systém. Systém, ktorý formou konkurzného školstva a štedrej sociálnej podpory presviedča nezamestnaných leňochov (jedno, či domorodcov alebo prisťahovalcov), že práve oni sú hlavnými obeťami nespravodlivo nastavených spoločenských pomerov. Politici často zámerne mieria na etnické a náboženské menšiny, ktoré je najjednoduchšie rozmaznávať a teda zneužívať pre vlastné politické hry. V samom zárodku je tým likvidovaný aj najmenší náznak samostatnosti, rovnako ako túžba po nezávislosti či pocit potreby postarať sa sám o seba a svojich blízkych. Dôsledky vidíme všade. Domovy dôchodcov sú naplnené na prasknutie. Učitelia, najmä na predmestiach a vo veľkých mestách, sa boja vlastných žiakov. Feťáci a chronickí alkoholici sú všeobecne prezentovaní ako obete systému, prípadne vlastného smutného osudu, na ktorých je nutné vynakladať peniaze daňových poplatníkov. Keď ste prepadnutí, skoro sa bojíte na zlodeja v sebaobrane vytiahnuť zbraň, aby ste neskončili za mrežami, v lepšom prípade niekoľko rokov vláčení po súdoch. Školské osnovy, predovšetkým v Británii, všeobecne však na celom Západe, sú už desiatky rokov upravované podľa spôsobilosti najslabších žiakov, aby sa títo necítili odstrčení a pokorení lepšími študentmi (dlhodobo to vo svojich štúdiách sleduje významný britský psychiater mladistvých Theodore Dalrymple, ktorého prácu odporúčam, hoci sa jedná o veľmi ponuré čítanie).

Zmesou systematického hlúpnutia a vymývanie mozgov tak vzniká patogénne spoločenstvo, denne naviac masírované politickou korektnosťou, prestupujúce všetky zložky života, utápajúce spoločnosť stále hlbšie v bahne mravného relativizmu. Príkladov je nespočet: Associated Press, najväčšia tlačová agentúra na svete, vo svojom internom slovníku vlani zakázala slovné spojenie "ilegálny prisťahovalec", pretože slovo "ilegálny" by mohlo zle pôsobiť na jemnocit prisťahovalcov. Pred nádhernou gotickou radnicou na Grote Markt v Bruseli sa vlani nerozsvietil tradičný vianočný stromček. Nahradila ho oceľová obluda, ktorá je šesťnásobne drahšia (a hnusnejšia), než klasický strom z dreva. Podľa bruselskej radnice, ktorá to celé iniciovala, ide o umenie a modernu, skôr to ale vyzerá, že politici, ktorí už v minulosti stihli oficiálne premenovať Vianoce na "Zimné radovánky", si chcú kúpiť hlasy prudko rastúcej moslimskej populácie (približne 25% bruselského obyvateľstva sú moslimovia). V berlínskej štvrti Kreuzberg pre istotu Vianoce úplne zakázali. Aby sme boli presní, zákaz sa týka všetkých nábožensky motivovaných slávností, pretože v Kreuzbergu žije tiež početná turecká komunita. Toto má byť sloboda? Takto vyzerá rozmanitosť a tolerancia? Ako vidíme, slávny multikulturalizmus - namiesto, aby vytváral pestrá spoločenstvo, kde by jedna kultúra obohacovala druhú - vytvára jednu jedinú, univerzálnu, fádnu, šedú a strašne nudnú spoločnosť, kde pre tradíciu a kultúru nie je miesto.

Médiá, v zajatí pokrokových pravidiel o vyváženom spravodajstve, úplne zlyhávajú. Odpovedzte si sami, koľko z vás sa z médií dozvedelo napríklad o príšernom znesvätení britského cintorína neďaleko líbyjského Benghází? Na miesto, kde sú pochované stovky britských veteránov, vtrhla organizovaná skupina Líbyjčanov, aby za všeobecného jasotu rozkopala pomníky, zdemolovala náhrobné kamene a zvrhla veľký kresťanský kríž. Na mieste sú pritom pochovaní muži, ktorí za druhej svetovej vojny zahynuli pri oslobodzovaní Líbye od nacistov a talianskych fašistov. Nestalo sa nič, najvyššie politické miesta korektne pomlčali a celá udalosť bola v tichosti zametená pod bruselský koberček. Bezbrehá hanba pritom dopadá na nás všetkých, ktorí sa vlastných statočných predkov nevieme hlasno zastať ani vo chvíli, keď oni sami za slobodu nášho prejavu položili to najcennejšie, život. (Naopak, keď skupina sprostých báb usporiadala koncert v ruskej katedrále a za svoje počínanie spravodlivo niesla následky, to sa západné krajiny promptne ozvali a zúrivo protestovali.)

Rozhadzovačnosť európskych vlád znásilňuje pre zmenu naše peňaženky. Jeden príklad za všetky: Medzinárodný červený kríž zistil, že v Európe hrozí 43 miliónom ľuďom hlad, to však bruselským vládcom nezabraňuje rozhadzovať desiatky miliárd euro v tých nejpochybnějších končinách sveta (práve vlani Európsky dvor audítorov zistil, že sa v obludne skorumpovanej palestínskej autonómii "stratilo" zhruba 2,3 miliardy eur, ktoré tam Brusel v rámci štedrej pomoci nalial v rokoch 2008 až 2012). Európa, ale aj Amerika, ktorá by vlani bez ďalšieho navýšenia dlhového stropu jednoducho zbankrotovala, sa musí už raz a navždy zbaviť svojho povýšeneckého postoja a nezmyselného mesiášskeho komplexu. Rok 2014 nie je rok 1914.

Islamistov nebránim, tí sa odtrhli z reťaze zhruba rovnakým spôsobom ako naši politicky korektní fašisti. Len s tým rozdielom, že sebavedomie im naopak vôbec nechýba. Dokazuje to nedávne uznesenie Organizácia islamskej spolupráce, najväčšieho medzinárodného zoskupenia moslimských krajín. Jej ministri zahraničia sa jednohlasne zhodli na úplne vážne mienenom vyhlásenie, že islamofóbia je najhoršia forma terorizmu. Nie vypichovanie očí dedinčanom, nie upaľovanie detí zaživa, nie ubodanie trojmesačného dojčaťa, ale odpor k islamu je tou najstrašnejšie formou terorizmu, akú kedy ľudstvo vymyslelo. Bravo.

Musíme neustále opakovat, že zločin je zločin, a ani na okamžik nesmíme dopustit, aby byl mravní řád na svou dobu suspendován,“ napísal pred sedemdesiatimi piatimi rokmi, krátko pred svojou smrťou, Karel Čapek. Jeho slová boli platné vtedy, keď sa na naše hranice (alebo to, čo z nich zostalo) rútila nacistická vojenská mašinéria, a sú možno ešte platnejšie dnes, v dobe zdanlivej slobody, mieru a prosperity, teda v situácii, ktorá má tendenciu nás uspávať.

Verte mi, málokto nenávidí Taliban tak ako ja. V jednej veci som však nútený dať im za pravdu: Západ je dekadentný. Je tiež dotieravý: rieši problémy iných a vlastné odkladá. Pácha tým samovraždu, síce pomalú a nenápadnú, ale ak sa niečo nezmení, budú následky fatálne tak ako tak. Možno by sme sa mali začať venovať menej svetu a viac sami sebe. Problémov na to máme dosť. Do roku 2014 nám všetkým teda prajem viac statočnosti a egocentrizmu. Taká bola Európa tisíc rokov a darilo sa jej. Všetko ostatné už príde samo.

Podľa D-fens, autor Witold, 4.1.2013

Zdroj: