Vybrali SME

pošli na vybrali.sme.sk

nedeľa, 26. októbra 2014

Prejav Putina z roku 2013 na Valdajskom klube

Valdajská reč Putina:

Dobrý deň, milí priatelia ! Dámy a páni!

Dúfam, že miesto a čas pre vaše rokovania a pre naše stretnutia sú dobre zvolené – je to centrum Ruska, nie zemepisné, ale duchovné, je jednou z kolísok našej štátnosti. Naši vynikajúci vedci – historici vedia a písali vo svojich výskumoch, že práve tu sa zrodili prvky ruskej štátnosti, čím mali na mysli, že veľké rieky, Volchov a Neva, boli prírodnými prostriedkami komunikácie, prirodzenými pre tú dobu. A tu sa postupne začala rodiť ruská štátnosť. V tomto roku sa tu zhromaždil bezprecedentný počet účastníkov – viac ako 200 ruských a zahraničných politikov, verejných, duchovných vodcov, filozofov, umelcov, ľudí s veľmi odlišnými, a niekedy aj protichodnými a veľmi originálnymi názormi. Už ste tu diskutovali niekoľko dní. Budem sa snažiť vás príliš neunavovať. Ale napriek tomu si dovolím vyjadriť svoje názory k témam, ktorých ste sa počas týchto rokovaní nejakým spôsobom dotýkali. Nejde len o analýzu ruskej historickej, kultúrnej a štátnej skúsenosti. Predovšetkým mám na mysli všeobecnú diskusiu, rozhovor o budúcnosti, o stratégii a hodnotách, o hodnotovom základe vývoja našej krajiny, o tom, ako globálne procesy budú ovplyvňovať našu národnú identitu, o tom akým chceme vidieť svet v dvadsiatom prvom storočí, čo môže priniesť do tohto sveta, spolu s našimi partnermi, naša krajina – Rusko. Dnes, s nutnosťou hľadania novej stratégie a zachovania svojej identity v radikálne sa meniacom svete, svete, ktorý sa stal viac otvoreným, transparentným a vzájomne prepojeným, v tej či onej podobe sa stretávajú prakticky všetky krajiny, všetky národy: ako Ruské, tak Európske, Číňania a Američania, a spoločnosti takmer vo všetkých krajinách sveta. A my, samozrejme, tiež tu na Valdaj, sa snažíme lepšie pochopiť, ako sa tej výzve pokúšajú čeliť naši partneri, hoci sa tu stretávame hlavne s odborníkmi na Rusko. Ale my vychádzame z toho, že naši vážení hostia vyjadrujú svoj, názor na vzájomnú interakciu, vzťah medzi Ruskom a krajinami, ktoré zastupujú. Pre Rusov, pre Rusko znejú otázky “Kto sme ?”, “Kým chceme byť ?” v našej spoločnosti stále hlasnejšie. Ustúpili sme od sovietskej ideológie, už nie je možné ju vrátiť. Zástancovia fundamentálneho konzervativizmu, ktorí sa vzhliadal k Rusku pred rokom 1917, ako sa zdá, sú rovnako ďaleko od reality ako zástancovia západného ultraliberalizmu. Je zrejmé, že náš pokrok nie je možný bez duchovného, kultúrneho a národného sebaurčenia, inak nebudeme môcť odolávať vnútorným a vonkajším výzvam, nemôžeme uspieť v globálnej konkurencii. A dnes vidíme nové kolo tejto konkurencie.Hlavnými smermi dnešnej konkurencie sú ekonomicko – technologické a ideologicko-informačné. Vyhrocujú sa tiež vojenskopolitické problémy a vojenskopolitické situácie. Svet sa stáva tvrdším, miestami je odmietané nielen medzinárodné právo, ale dokonca aj základná slušnosť. Je treba byť silným vo vojenskej, technologickej, ekonomickej oblasti, ale hlavnou vecou, ktorá bude rozhodovať o úspechu, je kvalita ľudí, kvalita spoločnosti, duchovnej a mravnej. Veď nakoniec, ako ekonomický rast a prosperita, tak aj geopolitický vplyv sú odvodené od stavu samotnej spoločnosti, od toho, ako občania tej či onej krajiny cítia svoju jednotu, nakoľko sú zakorenení vo svojej histórii, v hodnotách a tradíciách, nakoľko ich spájajú spoločné ciele a zodpovednosť. V tomto zmysle je pre Rusko otázka získania a upevnenia národnej identity naozaj zásadna vec. Medzitým Rusko dnes zažíva nielen objektívny tlak globalizácie na svoju národnú identitu, ale aj dôsledky národných katastrof dvadsiateho storočia, kedy sme dvakrát zažili rozpad našej štátnosti. Výsledkom bol zničujúci úder do kultúrneho a duchovného kódu národa, stretli sme sa s porušením tradícií a jednoty histórie, demoralizácia spoločnosti, deficitom dôvery a zodpovednosti. To má korene v mnohých naliehavých problémoch, ktorým čelíme. Veď otázka zodpovednosti nad sebou samým, spoločnosťou a zákonom je jednou zo základných, a to nielen v práve, ale aj v každodennom živote. Po roku 1991 vznikol dojem, že nová národná ideológia, ideológie rozvoja, sa narodí sama od seba. Štát, moc, intelektuálna a politická trieda sa takmer vyradili z tejto práce, tým skôr, že stará oficiálna ideológia po sebe zanechala nepríjemný pocit. A práve preto sa všetci báli aj len dotýkať sa tejto témy. Okrem toho, absencia národnej idey na základe národnej identity bola výhodná kvazikoloniálna časti elity, ktorá dávala prednosť krádežiam a vývozu kapitálu pred spojením svojej budúcnosti sa krajín, kde tie peniaze získala. Prax ukázala, že nová národná idea sa nerodí a nevyvíja podľa trhových pravidiel. Dištancovanie štátu a spoločností od tohto problému neprináša výsledky, rovnako ako mechanické kopírovanie cudzích skúseností. Takéto hrubé výpožičky, rovnako ako vonkajšie pokusy civilizovať Rusko, neboli prijaté prevažnou väčšinou nášho národa, pretože túžba po nezávislosti, duchovnej, ideologickej a vonkajšej suverenite je neoddeliteľnou súčasťou nášho národného charakteru. Mimochodom, tento prístup nefunguje aj v mnohých ďalších krajinách. Preč sú tie časy, kedy hotový model usporiadania sociálneho zriadenia mohol byť nainštalovaný v inom štáte ako počítačový program. Tiež chápeme, že identita, národná idea nemôže byť vnútená zhora, nemôže byť vybudovaná na základe ideologického monopolu. Takáto konštrukcia je veľmi nestabilná a zraniteľná, vieme to z vlastnej skúsenosti, že v modernom svete nemá žiadnu budúcnosť. Je potrebná historická tvorivosť, syntéza najlepších národných skúseností a ideí, pochopenie našich kultúrnych, duchovných, politických tradícií z rôznych uhlov pohľadu, s tým, že to nie je čosi stuhnuté, dopredu dané, ale že to je živý organizmus. Až potom bude naša identita založená na pevných základoch a bude nasmerovaná do budúcnosti, nie do minulosti. To je hlavný argument v prospech toho, aby otázka ideológie rozvoja bola nutne prejednávaná medzi ľuďmi, ktorí majú rôzne pohľady a rôzne názory na to, ako a čo robiť, pokiaľ ide o riešenie niektorých problémov. Nám všetkým: tzv neo – slovanofilom a neo – západofilom, štátnikom a tzv liberálom – celej spoločnosti bude potrebné pracovať na formovaní spoločných rozvojových cieľov. Je potrebné sa zbaviť zvyku počuť iba ideologických prívržencov a hneď z kraja s hnevom a dokonca aj nenávisťou odmietať akýkoľvek iný názor. Nemožno kopať do budúcnosťou krajiny ako do futbalovej lopty, ponoriť sa do nespútaného nihilizmu, spotreby, kritiky čohokoľvek, alebo do ponurého pesimizmu. Liberáli sa musia naučiť hovoriť so zástupcami ľavicových názorov, a naopak nacionalisti by si mali uvedomiť, že Rusko sa formovalo práve ako mnohonárodný a multi – náboženský štát, z prvých svojich krokov, a spochybňovaním nášho multietnického pôvodu, zneužívaním tém ruského, tatárskeho, kaukazského, sibírskeho a nejakého ďalšieho nacionalizmu a separatizmu, nastupujeme cestu skazy svojho genetického kódu. V skutočnosti, začíname ničiť sami seba. Zvrchovanosť, nezávislosť a územná celistvosť Ruska sú bezpodmienečné. Sú to ” červené línie “, ktoré nesmie nikto prekročiť. Pri všetkej pluralite našich názorov, diskusie o identite, o národnej budúcnosti nie je možná bez vlastenectva jej účastníkov. Vlastenectvo, samozrejme, v najčistejšom slova zmysle tohto slova. Príliš často v histórii krajiny namiesto opozícii vláde, sme konfrontovaní s opozíciou samotnému Rusku. Už som to pripomínal. Puškin o tom tiež hovoril. Vieme, ako to končilo – demoláciou štátu ako takého. U nás prakticky neexistuje žiadna rodina, ktorá by sa vyhla nešťastím minulého storočia. Otázky hodnotenia určitých historických udalostí ešte dnes rozdeľujú našu krajinu a spoločnosť. Musíme tieto rany zahojiť, obnoviť celistvosť historického tkaniva. Nemôžeme klamať seba samého, vyškrtnúť nevzhľadné alebo ideologicky nevhodné stránky, prerušiť spojenie generácií, ísť do extrémov pri vytváraní alebo zavrhovaní idolov. Je na čase prestať si všímať z histórie iba zlého, nadávať si viac, než to robí ktokoľvek z našich nepriateľov. Kritika je nutná. Ale bez sebaúcty, bez lásky k Vlasti táto kritika je ponižujúca a neproduktívna.Mali by sme byť hrdí na svoju históriu, a máme na čo byť hrdí. Celá naša história bez výnimiek by sa mala stať súčasťou ruskej identity. Bez priznania tohto faktu nie je možná vzájomná dôvera a pohyb spoločnosti dopredu.

Ďalšia vážna výzva pre identitu Ruska je spojená s udalosťami, ktoré prebiehajú vo svete.

Sú tu vonkajšie politické a morálne aspekty. Vidíme, ako väčšina euroatlantických krajín fakticky ide cestou odmietania svojich koreňov, vrátane kresťanských hodnôt, ktoré tvoria základ západnej civilizácie. Popierajú sa morálne zásady a akákoľvek tradičná identita: národné, kultúrne, náboženské, alebo dokonca pohlavné. Vykonáva sa politika, ktorá radí na rovnakú úroveň veľkú mnohodetnú rodinu a partnerstvo osôb rovnakého pohlavia, vieru v Boha a vieru v Satana. Výstrelky politickej korektnosti idú tak ďaleko, že už sa vážne hovorí o registrácii strán, ktorých cieľom je podpora pedofílie. Ľudia v mnohých európskych krajinách sa boja alebo hanbia hovoriť o svojej náboženskej príslušnosti. Rušia sa a premenovávajú sviatky, aby hanblivo schovali podstatu týchto sviatkov – ich morálny základ. A tento model sa agresívne snažia vnútiť celému svetu. Som presvedčený, že to je priama cesta k degradácii a primitivizmu, k hlbokej demografickej a morálnej krízy. Čo iné by mohlo byť väčším svedectvom o morálnej kríze ľudskej spoločnosti, ako strata schopnosti sebereprodukcie. Dnes takmer všetky vyspelé krajiny už nie sú schopné sa reprodukovať, dokonca s pomocou migrácie. Bez hodnôt založených v kresťanstve a iných svetových náboženstiev, bez štandardov morálky, ktoré sa formovali tisíce rokov, ľudia nevyhnutne stratia svoju ľudskú dôstojnosť. My považujeme za prirodzené a správne obhajovať tieto hodnoty. Je potrebné rešpektovať právo akejkoľvek menšiny na odlišnosť, ale aj práva väčšiny by nemali byť spochybňované. Zároveň vidíme pokusy nejakým spôsobom oživiť zjednodušený model unipolárneho sveta, zničiť inštitút medzinárodného práva a národnej suverenity. Taký unipolárny, zjednodušený svet nepotrebuje suverénny štát, potrebuje vazalov. V historickom zmysle, je to odmietnutie svojej tváre, odmietnutie rozmanitosti sveta daného Bohom a prírodou. Rusko je s tými, ktorí sa domnievajú, že kľúčové rozhodnutia by mali byť spracované na kolektívnom základe, nie podľa uváženia a v záujme jednotlivých krajín alebo skupín štátov, že by malo pôsobiť medzinárodné právo, nie právo silnejšieho, nie pästné právo, že žiadna krajina, žiadny národ nie je výnimočný, ale každý je jedinečný, samozrejme svojbytný, a má rovnaké práva, vrátane práva samostatne si zvoliť cestu vlastného rozvoja. Toto je náš koncepčný pohľad, ktorý vychádza z nášho vlastného historického osudu, z úlohy Ruska vo svetovej politike. Naša súčasná pozícia má hlboké historické korene. Samotné Rusko sa vyvíjalo na základe rozmanitosti, harmónie a rovnováhy, a túto rovnováhu prinášalo do sveta. Chcem vám pripomenúť, že Viedenský kongres v roku 1815, a dohody v Jalte z roku 1945, ktoré boli prijaté s veľmi aktívnou účasťou Ruska, zabezpečili dlhodobý mier. Sila Ruska, sila víťaza v týchto kľúčových okamihoch sa prejavila v šľachetnosti a spravodlivosti. A nezabúdajme na Versailles, uzavretý bez účasti Ruska. Mnohí odborníci, a ja s nimi úplne súhlasím, veria, že práve vo Versailles boli založené korene budúcej svetovej vojny. Pretože Versaillská zmluva bola nespravodlivá k nemeckému ľudu a uložila na neho také obmedzenia, s ktorými sa pri normálnom fungovaní nemohol vyrovnať, na stáročia dopredu.Chcem vás upozorniť ešte na jeden základný aspekt. V Európe a v mnohých ďalších krajinách je tzv. multikulturismus, ktorý je cudzorodým prvkom umelo presadzovaným zhora, teraz spochybňovaný, čo je pochopiteľné. Pretože v jeho osnove ležia svojho druhu úroky za koloniálnu minulosť. Nie náhodou dnes politici a verejní činitelia v samotnej Európe stále častejšie hovoria o zlyhaní multikulturismu, o tom, že nie sú schopní zabezpečiť integráciu odlišných jazykových a kultúrnych elementov do spoločnosti. V Rusku, na ktoré sa vo svojej dobe snažili dať nálepku “väzenie národov”, za celé stáročia nezmizol jediný, dokonca aj najmenší národ. Všetky si zachovali nielen svojou vnútornú autonómiu a kultúrnu identitu, ale zároveň aj svoj historický priestor. Viete, so záujmom som sa dozvedel, že v sovietskych časoch mal takmer každý malý národ svoju tlač, podporovali sa jazyky, podporovala sa národná literatúra. Mimochodom, veľa z vecí, ktoré sa robili v tejto oblasti predtým, musíme vrátiť a poučiť sa z toho. V tomto prípade máme jedinečnú skúsenosť vzájomného vplyvu, vzájomného obohacovania, a vzájomného rešpektovania kultúr. Táto politická kultúra a politická etika žije v našom historickej vedomí v našom duchu, v našom historickom kóde. Na tomto sa prirodzeným spôsobom tisíc rokov budovala naša štátnosť. Rusko – ako sa obrazne vyjadril filozof Konstantin LEONTIEV – sa vždy vyvíjalo ako “kvitnúca zložitosť”, ako štát-civilizácia, spevnený ruským ľudom, ruským jazykom, ruskou kultúrou, Ruskou pravoslávnou cirkvou a ďalšími tradičnými religiami Ruska. Práve z modelu štátu-civilizácie vychádzajú zvláštnosťi nášho štátneho zriadenia, ktoré sa vždy snažili pružne prispôsobovať národným, náboženským špecifikám rôznych oblastí, a zabezpečovať rozmanitosť v jednote. Kresťanstvo, islam, budhizmus, judaizmus a iné náboženstvá sú neoddeliteľnou súčasťou identity a historického dedičstva Ruska v súčasnom živote jeho občanov. Hlavnou úlohou štátu, zakotvenom v ústave je zabezpečenie rovnakých práv pre predstaviteľov tradičných náboženstiev a ateistov, právo na slobodu svedomia pre všetkých občanov.Avšak, identifikácia výhradne podľa etnického pôvodu a náboženstva v najväčšom štáte s multietnickým zložením obyvateľstva, je samozrejme nemožné. Práve formovanie občianskej identity založenej na spoločných hodnotách, vlasteneckom povedomí, občianskej zodpovednosti a solidarity, úcty k právu, účasti na osude vlasti bez straty kontaktu so svojimi etnickými, náboženskými koreňmi je nevyhnutnou podmienkou pre zachovanie jednoty krajiny. Ako politicky a ideologicky, koncepčne bude sformovaná ideológia národného rozvoja je otázkou mnohých diskusií, aj s vašou účasťou, vážení kolegovia. Ale som hlboko presvedčený, že v srdci našej filozofie musí byť rozvoj človeka, rozvoj morálny, intelektuálny a fyzický. Ešte na začiatku 90. rokov Solženicyn hovoril o tom, že zachovanie národa po najhoršom dvadsiatom storočí by malo byť hlavným národným cieľom. Dnes si musíme priznať, že sa nám nepodarilo úplne zvrátiť negatívne demografické trendy, sme len na krok ustúpili od nebezpečnej čiary, ktorá by znamenala stratu národného potenciálu.Bohužiaľ, v histórii našej krajiny bola hodnota jednotlivého ľudského života často nízka. Príliš často boli ľudia len prostriedkom, nie cieľom a poslaním rozvoja. Nemáme už nielen právo, ale ani možnosti pre to, aby sme mohli hodiť do pece rozvoja milióny ľudí. Je treba chrániť každého. Práve vzdelaní, kreatívni, fyzicky aj duchovne zdraví ľudia, a nie prírodné zdroje alebo jadrové zbrane, budú hlavnou silou Ruska v tomto a nasledujúcich storočiach.Úloha vzdelania je tým dôležitejšia, že pre vzdelanie jednotlivca a vlastenca musíme obnoviť úlohu veľké ruskej kultúry a literatúry. Mali by byť základom pre sebaurčenie občanov, ktorý je zdrojom identity a základom pre pochopenie národnej idei. Tu veľa záleží na učiteľskom a pedagogickom spoločenstve, ktoré bolo a zostáva najdôležitejším strážcom národných hodnôt, myšlienok a postojov. Toto spoločenstvo hovorí rovnakým jazykom – jazykom vedy, vedomostí a vzdelania. A to na obrovskom teritóriu – od Kaliningradu až do Vladivostoku. A už len tým, toto spoločenstvo, mám na mysli učiteľské pedagogické spoločenstvo ako celok, v najširšom slova zmysle, spevňuje našu krajinu. A podpora tohto spoločenstva je jedným z najdôležitejších krokov na ceste k silnému a prosperujúcemu Rusku.Ešte raz podotknem, že ak nesústredíme naše úsilie na vzdelávanie a zdravie ľudí, na formovanie vzájomnej zodpovednosti moci a každého občana, a nakoniec, na obnovenie dôvery v spoločnosť, prehráme v historickej súťaži. Občania Ruska by sa mali cítiť ako zodpovední hospodári a páni svojej krajiny, svojho regiónu, svojej vlasti, svojho majetku a svojich životov. Občanom je ten, kto je schopný samostatne riadiť vlastné záležitosti a slobodne spolupracovať so seberovnými. Najlepšou školou občianstva sú miestne samosprávy a občianske organizácie, založené z vlastnej iniciatívy. Samozrejme, v tomto prípade mám na mysli mimovládne organizácie. Mimochodom, jednou z najlepších ruských politických tradícií je zemská tradícia, ktorá tiež bola postavená na princípoch samosprávy. Iba z účinného mechanizmu samosprávy môže vyrásť skutočná občianska spoločnosť a skutočná národno orientovaná elita vrátane, samozrejme, aj opozícia s vlastnou ideológiou, hodnotami a mierou pre dobré a zlé, s vlastnými a nie určovanými z médií, nieto zo zahraničia. Štát je pripravený a bude veriť iniciatívnym a samosprávnym štruktúram, ale musíme vedieť, komu dôverujeme. A toto je úplne normálna medzinárodná prax a práve preto sme prijali novú legislatívu, ktorá zvýši transparentnosť mimovládnych organizácií.Ak hovoríme o prípadných reformách, je dôležité nezabúdať, že naša krajina nie je len Moskva a Petrohrad. Pri rozvoji ruského federalizmu sa musíme spoliehať na svoje vlastné historické skúsenosti, použiť flexibilné a rozmanité modely. Do konštrukcie ruského federalizmu je založený veľmi veľký potenciál. Musíme sa naučiť ho múdro využívať, a nezabúdať na to hlavné: rozvoj regiónov a ich samostatnosti, musíme pracovať na vytváraní rovnakých príležitostí pre všetkých občanov krajiny, bez ohľadu na miesto jej bydliska, na odstránenie nerovnováhy v ekonomickom a sociálnom rozvoji regiónov Ruska, čo znamená na posilnenie jednoty krajiny. Samozrejme, je to veľmi náročná úloha, pretože tieto oblasti sa vyvíjali po celé desaťročia, ak nie stáročia, nerovnomerne.

Chcel by som sa dotknúť jednej témy.

Dvadsiate prvé storočie sľubuje, že bude storočím veľkých zmien, érou formovania geopolitických kontinentov, finančne – ekonomických, kultúrnych, civilizačných, a vojensko – politických. A preto našou absolútnou prioritou je tesná integrácia so susedmi. Budúca Eurázijská hospodárska únia, o ktorej sme hovorili v poslednej dobe, nie je len súborom vzájomne výhodných dohôd.Euroázijská únia je projekt zachovania identity národov, historického eurázijského priestoru v novom storočí a novom svete. Euroázijská integrácia je šancou pre krajiny bývalého Sovietskeho zväzu stať sa nezávislým centrom celosvetového vývoja a nie perifériou pre Európu alebo pre Áziu. Chcem zdôrazniť, že euroázijská integrácia bude tiež budovaná na princípe rozmanitosti. To je združenie, v ktorom každý si zachová svoju tvár, svoju identitu a politickú subjektivitu. Spolu s našimi partnermi budeme dôsledne, krok za krokom realizovať tento projekt. A dúfame, že bude naším spoločným príspevkom k zachovaniu rozmanitosti a udržateľnosti globálneho rozvoja.

Vážené kolegyne a kolegovia !

Doba po roku 1991 je nazývaná postsovietskou fázou. Prežili sme ju, prekonali toto dramatické obdobie. Rusko, ako už sa to stalo v histórii mnohokrát, prešlo cez utrpenie, ťažké skúšky, a vracia sa späť k sebe, do svojej vlastnej histórie.Upevnili sme svoju národnú identitu, posilnili svoje korene, napriek tomu zostali otvorení a vnímavý k najlepším myšlienkam a praktikám Východu i Západu, my musíme a my pôjdeme dopredu.
Veľmi vám ďakujem za vašu pozornosť.

nedeľa, 5. októbra 2014

Jak se česky řekne "Spin doctor"

V politice existuje jedna zajímavá profese. Její anglický název je "spin doctor", v češtině zatím pro ní, pokud vím, nemáme výraz. Definice podle známého amerického slovníku (Merriam-Webster's Collegiate Dictionary) je "a person responsible for ensuring that others interpret an event from a particular point of view", volně česky přeloženo "osoba jejíž úkolem je zajistit, aby událost byla veřejností vykládána z určitého žádaného úhlu pohledu". Ve skutečnosti jde o jakousi kombinaci krizového manažéra a mediálního manipulátora.

"Spin doctor" málokdy vystupuje v přímém spojení s politikem, většinou jde o politického konsultanta anebo komentátora, který je sympatisantem jeho směru, dostatečně nezávislý, tedy "daleko", aby budil důvěru, dostatečně blízko, aby mohl podat bližší "důvěrné" informace, na které tisk rád reaguje, které jdou někdy hodně daleko za oficiální komuniké vydavané tiskovým mluvčím, a které mohou někdy dokonce vypadat zcela v protikladu k oficiálnímu zdroji informací. Nevyhýbá se ani kontroverzním tématům, naopak, právě v nich je jeho činnost centrální. Proto je častým hostem televizních diskusí a panelů, kterých se tiskový mluvčí zpravidla neúčastňuje, jsou vyhrazeny "nezávislým" nebo neoficiálním komentátorům. Proto jsou jeho polem působnosti media obecně, jen zřídka je spojován s jedněmi novinami nebo jednou televizní stanicí.

Pravděpodobně nejznámějším a nejúspěšnějším "spin doctorem" americké politické scény je James Carville. Není spin doctorem z povolání, to je ostatně málo kdo, je politickým konsultantem mnoha amerických demokratických politiků, mezi nimiž je nejžádanějším manažérem jejich volebních kampaní. Jeho nejznámějším klientem je bývalý president Bill Clinton. Jeho působnost ovšem není omezena jen na USA, mezi jeho klienty jsou například britský ministerský předseda Tony Blair, Federální Liberální Strana Kanady a její ministerský předseda Jean Chretien, bývalý řecký ministerský předseda Constantine Mitsotakis a jeho Nová Demokratická Strana, a Carville vedl úspěšnou volební kampaň bývalého izraelského ministerského předsedy Ehuda Baraka. Jiným světově známým klientem Carvillovy firmy , GCC/NOP je bývalý jihoafrický president Nelson Mandela. Není zde místo uvést všechny jeho prezidentské a premiérské klienty v Jižní Americe, snad se jen zmíním o presidentu Brazilie Fernandu Enrique Cardosovi.

Carvillova řada vítězných tažení začala v roce 1986, kdy vedl překvapivě úspěšnou kampaň guvenérského kandidáta Roberta Caseyho. Casey prohrál ve třech předcházejících pokusech o křeslo guvernéra Pennsylvanie, a byl předmětem novinářského humoru, jako věčný "looser". Následující rok Carville dovedl k vítězství stejně "beznadějného" kandidáta o úřad guvernéra Kentucky. Wallace Wilkinson, téměř neznámý politik, který měl v průzkumech na začátku své kampaně 1% hlasů dokázal ve volbách pod Carvillovým vedením přesvědčivě zvítězit.

Následovala řada vítězství v guvernátorských a senátních volbách. Klíčovým vítězstvím byla kampaň Pennsylvánského senátora Harrise Wofforda, který porazil populárního bývalého Generálního Prokurátoa USA, Richarda Thornburgha. V kampani měl Thornburgh náskok 40% hlasů, a měl osobní podporu presidenta Gorge Bushe staršího, který v té době měl důvěru 91% američanů, bylo to v době těsně po vítězné válce v Zálivu. Tímto neočekávaným a šokujícím vítězstvím Carville dokázal, že i nejpopulárnější politik je "zranitelný", a následující rok presidenta Bushe porazil nejznámější Carvillův klient, William Jefferson Clinton.

Největšího úspěchu James Carville ale nedosáhl jako volební manager. Sám řekl, že si nejvíce cení své úlohy v zabránění odsouzení a odvolání Billa Clintona z funkce presidenta USA v aféře Moniky Lewinské. Již to že tento případ je světově známým právě pod tímto jménem je podstatě jeho vítězstvím.

Carville se zhostil úlohy "spin doctora", a to tak úspěšně, že velká část američanů a velká většina evropanů dodnes pokládá tuto aféru za relativně malý sexuální prohřešek populárního amerického presidenta, a téměř nikdo už dnes neví, co bylo ve skutečnosti předmětem obžaloby.

Ožaloba presidenta je samozřejmě už svou povahou věc velmi politická. President USA je proti negativním efektům politizace případného obvinění a obžaloby chráněn imunitou svého úřadu a článkem 1 a 2 ústavy, která specifikuje typy obvinění a proces obžaloby (impeachment) a soudního řízení, které jedině můžou vést k odvolání presidenta Spojených států, soudců federálních soudů a jiných ústavních činitelů.

President USA může být v době kdy zastává svou funkci obviněn z pouze z Ústavou definovaných trestných činů: zrady, braní úplatků, a jiných závažných zločinů a přestupků (treason, bribery, or other high crimes and misdemeanors). Pro jeho odvolání jsou nutné tři ústavní kroky, vyšetření případu Sněmovnou representantů nebo její komisí, "impeachment", žaloba, kterou může vznést jen Sněmovna Representantů, ke které je třeba nadpoloviční většiny hlasů Sněmovny a následný soud, jehož tribunálem se stává pod řízením přesedy Nejvyššího soudu USA Senát, a kde je pro odvolání třeba dvou třetin hlasů všech senátorů. V historii USA byly tři případy stávajících presidentů, proti kterým bylo řízení zahájeno, byly to případy presidenta Andrew Johnsona v roce 1868, který v soudu Senátem vyhrál o jeden hlas, Richada Nixona v roce 1974, který resignoval ze svého úřadu před tím, než Sněmovna hlasovala o jeho obžalobě, a William Clinton, jehož případ je v živé, i když, a to z nemalé části díky úsilí Jamese Carvilla a jeho kolegů, značně skreslené, paměti.

Případ Pauly Jonesové


Případ začal r. 1994, kdy do té doby neznámá zaměstnankyně Arkansaské Komise pro rozvoj průmyslu, vládní agentury Státu Arkansas, podala civilní (občanskou) žalobu na bývalého guvernéra Arkansasu, a v době podání žaloby presidenta USA Williama Clintona. Obsahem žaloby byl incident, který se odehrál v době Clintonova působení v posici guvernéra státu Arkansas. Podle žaloby se Paula Jones 8. května 1991 účastnila konference o kvalitním managementu, jejímž hostem a úvodním řečníkem byl guvernér Clinton. Pracovala jako recepční konference, pořádané v hotelu Excelsior v hlavním městě Arkansasu, Little Rock . K jejímu stolu v recepční místnosti se dostavil příslušník Arkansaské Státní Policie přidělený k osobní ochraně guvernéra Clintona, Danny Ferguson, a sdělil Paule Jonesové že guvernér jí žádá, aby dostavila do jeho hotelového pokoje. Následovala krátká konverzace, mezi Paulou Jones, její kolegyní Pamelou Blackardovou a Clintonovým osobním strážcem, jejímž tématem bylo, co asi guvernér může chtít od prosté pracovnice sekretariátu konference. Paula Jones vyjádřila překvapení a považovala setkání s guvernérem za poctu. "To nic není, to děláme pro guvernéra pořád", řekl před oběma ženami Clintonův osobní strážce.

V Clintonově hotelovém pokoji pak došlo k incidentu, který Paulu Jones překvapil a šokoval. Po krátké konverzaci "o ničem" se Clinton začal Pauly dotýkat, pokusil se jí objímat a nakonec, a nakonec údajně došlo k tomu, co zákon nazývá "sexual assault", česky sexuální napadení, otevřený pokus přimět Paulu Jones k pohlavnímu styku.

Podle výpovědi Pauly Jones bylo důvodem pro její žalobu to, že se její jméno objevilo v článku novináře Davida Brocka v časopise "American Spectator", který popisoval Clintonovy skandály, a jí označil za jednu z mnoha Clintonových milenek. Další v zápětí následující článek jí označoval za "couru z trailer parku". Podle ní a jejích právníků bylo důvodem pozdní želoby po tříletém mlčení očištění jejího jména a její pověsti. President Clinton byl obžalován z "sexuálního harassmentu".

Právníci Pauly Jones se opírali o svědectví Pauly Jones, její přítelkyně Blackardové, osobních strážců guvernéra Clintona Danny Fergusona a Rogera Perryho a svědectví a množství affidavitů a depozic (prohlášení adresovaných soudu a majících platnost svědecké výpovědi pod přísahou) mnoha dalších žen, které svědčily o tom, že byly obětmi sexuálního harrasmentu guvernéra a později presidenta Clintona. Právníci hledali důkazy a výpovědi o Clintonově zvláštním vztahu k ženám, zejména jemu podřízeným, proto, že vzhledem k nepřímým důkazům které jsou v takovýchto případech obvyklé, chtěli dokázat, že podobné jednání nebylo pro Clintona ničím neobvyklým.

Případ Whitewater


Nezávisle na případu Clintonova údajného sexuálního harassmentu vznikl a pracoval úřad Zvláštního žalobce, který je v USA institucí k vyšetřování porušování zákona ústavními činiteli včetně presidenta. Zvláštní žalobce je jmenován od případu k případu, a v tomto případě vznikl proto, aby vyšetřoval tzv. Whitewater aféru, ve které bylo důvodné podezření, že President a paní Clintonová byli účastníky nezákonných transakcí s realitami které prováděla firma Whitewater Development Corp. v Arkansasu, ve které oba Clintonovi byli partnery. Firma byla financována za podezřelých okolností bankou Madison Guaranty Savings and Loan, jejímiž většinovými vlastníky byli přátelé manželů Clintonových, James and Susan McDougellovi, která byla jedním z hlavních finančních podporovatelů Clintonových guvernérských a presidentských kampaní, která Clintonovým poskytla několik neuvěřitelně výhodných osobních půjček, a která zbankrotovala způsobem, který silně připomíná u nás známé případy vytunelování.

V roce 1996 byli v souvislosti s touto aférou a podezřelým bankrotem banky, odsouzeni za podvody k vězenským trestům partneři manželů Clintonových ve firmě Whitewater Development, Clintonův privátní a politický přítel a nástupce ve funkci guvernéra Arkansasu Jim Guy Tucker a již známí Clintonovi bankéři a přátelé James a Susan McDougallovi. Odsouzen k vězeňskému trestu za křivou přísahu byl i svědek v případu a Clintonův blízký přítel, bývalý soudce městského soudu v Little Rock, David Hale. Další Clintonův přítel a partner ve Whitewater Development, Vincent Foster, který po Clintonově zvolení presidentem s ním přešel do Bílého domu jako právní poradce, a který měl, jako jednu ze svých povinností, na starosti správu osobních písemností Williama a Hillary Clintonových, spáchal během vyšetřování aféry za dodnes nevysvětlených okolností 20. června 1993 sebevraždu. Během dopoledne rozepsal několik úředních dokumentů, a domluvil si několik schůzek na pozdější dobu. Krátce po poledni řekl své sekretářce, Deboře Gornhamové, že bude hned zpátky a vyšel z kanceláře. To bylo naposled, kdy byl spatřen živý. Přesto, že Bílý dům je jedním z nejostřeji střežených míst na světě, vede se přísná písemná evidence všech příchodů a odchodů, a všechny příchody a odchody jsou monitorovány televizí, neexistuje ani písemný, ani televizní záznam jeho odchodu z Bílého domu. Několik hodin poté bylo jeho mrtvé tělo nalezeno v parku ve Fort Marcy, předměstí Washingtonu. Podle svědectví zaměstnanců Bílého domu a jeho rodiny a osobních přátel, se několik týdnů před smrtí zmiňoval o tom, že chce resignovat na svou posici a z Bílého domu odejít.

Kromě své osobní propojenosti na případ Whitewater a na události v Bílém domě po začátku Clintonova prvního volebního období ve funkci presidenta, je nebožtík Vincent Foster pro Clintonovo vyšetřování důležitý ještě jednou věcí, i když sám o ní za svého života neměl tušení. Vedle Debory Gornham, měl Vincent Foster ještě jednu sekretářku, a její jméno se po jeho smrti stalo jedním z klíčových jmen Clintonova vyšetřování. Její jméno bylo Linda Tripp. Zapamatujte si jí, bude brzy klíčovou osobností celé aféry.

Willam a Hillary Clintonovi vypovídali, že se sami nedopustili ničeho nezákonného, o žádné z mnoha protizákonných transakcí jejich firmy nevěděli, a všechny dokumenty k případu jsou ztracené. Část písemností firmy Whitewater Development, které dokumentovaly vztah manželů Clintonových k podezřelým transakcím, a byly po jejich výpovědi považovány za ztracené, byly nalezeny r. 1996 v Bílém domě.

Vzhledem k množství nevysvětlených okolností případu, a jejich vztahu k presidentovi a první dámě, byl potom, co někteří úředníci Clintonovy administrace byli obviněni z křivé přísahy, Zvláštní žalobce Kenneth Starr v roce 1998 zmocněn Clintonovou generální prokurátorkou Janet Reno k rozšíření vyšetřování i na jiné další možné přestupku a trestné činy, kromě těch, které se přímo dotýkaly případu Whitewater.

Vraťme se nyní zpět k případu Pauly Jones a Clintonovu obvinění ze sexuálního harassmentu. Jedním z dokumentů, které byly předloženy právními zástupci žalobkyně byl affidavit Kathleen Willey, bývalé dobrovolné (neplacené) pracovnice Bílého domu, která rovněž obvinila presidenta Clintona z téhož přestupku. Díky tomuto případu musel Zvláštní žalobce Kenneth Starr rozšířit vyšetřování i na přípdy údajného sexuálního harassmentu v Bílém domě. O případu Kathleen Willey se právníci Pauly Jonesové dozvěděli od její přítelkyně, Lindy Trippové. Ta byla mezitím přeložena z Bílého domu do Pentagonu, kde se spřátelila s další bývalou zaměstnankyní Clintonova Bílého domu, Monikou Lewinskou. Monika se Lině Trippové pochlubila svou aférou s presidentam. Linda Tripp o případu hovořila s novinářkou Lucienne Goldberg. Ta jí poradila, aby hovory s Monikou Lewinskou nahrávala. Monika byla dost hovorná, Linda Tripp nahrála během jednoho roku celkem 17 hodin rozhovorů.

V prosinci 1997 byli právníci Pauly Jonesové anonymně upozorněni na další ženu v Clintonově životě, Moniku Lewinskou. Lewinská byla předvolána k výpovědi, před svou výpovědí se sešla s Clintonem a jeho právníka a (jak se později ukázalo) na pokyn Clintonova přítele a právního zástupce Vernona Jordana celou aféru pod přísahou popřela.

V prosinci Linda Tripp informuje Úřad Zvláštního žalobce o nahraných konverzacích s Monikou Lewinskou. Tím dochází ke konvergenci všech do té doby na sobě nezávislých afér, aféry Pauly Jones, aféry Whitewater a aféry Moniky Lewinské.

Po porovnání affidavitu Moniky Lewinské a obsahu nahraných konverzací bylo Starrovým vyšetřovatelům jasné, že Monikia Lewinská se dopustila trestného činu křivé přísahy. Zároveň je tím vrženo podezření ze stejnného trestného činu na samotného presidenta, který ve vlastní písemné výpovědi 16.1.1998 sexuální styky s Lewinskou rovněž popřel.

Tentýž den FBI a úřad státního zástupce ve Washingtonu kontaktuje Moniku Lewinskou, a nabízí jí imunitu před trestním stíháním výměnou za pravdivou výpověď. Kenneth Starr, dostává autorizaci Generální prokurátorky Janet Renové k dalšímu rozšíření vyšetřování o podezřelé presidentovy výpovědi v případě Pauly Jones. Její případ 1. dubna 1998 končí Clintonovým vítězstvím, na základě jeho místopřísežných affiodavitů soudkyně Susan Webberová konstatuje, že vzhledem k nedostaku přímých důkazů a Clintonova popření viny a popření dalších svědeckých výpovědí a affidavitů, není dostatek důkazů pro jeho odsouzení.

"Spin doctor" na scéně


V této fázi na scénu vchází James Carville.

V červnu zahajuje Úřad Zvláštního žalobce řízení tzv. Grand Jury, které v americkém soudním systému určuje, zda byl spáchán trestný čin, a případně nude li někdo "indicted", to je obžalován. President Clinton byl předvolán k výpovědi. Ve své výpovědi překvapivě přiznal, že lhal o svém vztahu s Monikou Lewinskou, a později tentýž den se v televizi objevilo jeho silně emotivní vystoupení, kde žádal americký lid o odpuštění tohoto "sexuálního prohřešku proti dobrým mravům".

Každý den večer se v televizních zpravodajských a diskusních pořadech objeval James Carville.Pečlivě vybíral takové programy, které moderovali Clintonovi podpůrci, v nepopulárnějším, Geraldo Rivera Show byl hostem téměř denně. I další hosté byli vybíráni velmi pečlivě, velmi často byl zván reverend Jerry Falwell, známý konzervativec a křesťanský fundamentalista. Tematicky se pořady zabývaly neposlednějším vývojem aféry, a byly vedeny principem zdůrazňování sexuálních skandálů a ignorováním nebo trivializaci dalších vážných podezření a obvinění, Whitewater aféra a jiná podezření nebyla téměř nikdy zmiňována, a diskuse byly zajímavé tím, jak se Clintonovi nejznámější přívrženci, Carville a Rivera, téměř vyžívali v grafických popisech Clintonových sex skandálů. Jejich protagonistky byly představovány divákům jako v bulvárním magazínu. Pořady se omezovalyí a soustřeďovaly na tento aspekt Clintonova jednání, a téměř vždy končily tím, že se Rivera, nebo moderátor jiného pořadu, ptal reverenda Falwella, či jiného populárního klerika na jeho názor, který byl samozřejmě přísně odsuzující, a zároveň z něho bylo cítit to, co je křesťanským reverendům vlastní, vůle k odpuštění. Clinton je hříšník, ale vzhledem k tomu, že svých hříchů lituje, mělo by mu být jeho chování odpuštěno. Málo kdy dostal reverend šanci se vyjádřit k jinému aspektu případu, panové Carville nebo Rivera byli vždy pohotově připraveni s dalším "odhalením" a další lamentaci nad ubohým hříšníkem Clintonem, doprovázeným povzdechy nad tím, jak se mohl tak populární a dobrý president takto spustit. Při byly denně divákům zdůrazňovány všechny skutečné i imaginární úspěchy Clintonovay administrativy, a jeho protivníci, a ti, kteří se snažily poukázat na další a daleko více závažné prvky Clintonových afér, byli portrétováni jako zkostnatělí, konzervativní a netolerantní sexuální pokrytci, kteří špiní dobrého presidenta pro jeho drobné sexuální prohřešky.

Zvláštní vyšetřovatel Kenneth Starr se stal zvláště oblíbeným tečem Carvillovy kampaně. Jeho vlastní charakter byl zpochybňován, a byl obviňován z toho, že se chce Presidenta Clintona zničit obviněními sexuálního charakteru. Je to samozřejmě nesmysl, Starr vyšetřoval křivou přísahu v soudním případu harassmentu, případ křivé přísahy v případě sexuálního charakteru, a vyčítat mu, že popisuje sexuální situace které v případu nastaly, aby obvinění prokázal, je stejně scestné, jako obviňovat policistu který vyšetřuje případ znásilnění, protože v jeho popisu činu je kladen důraz na zvrhlé a násilné pachatelovo jednání, z úchylné zvrhlosti.

Carvile dosáhl opět neuvěřitelného úspěchu. Veřejnost, která byla na začátku vyšetřování šokována rozsahem podezřelých hospodářských aktivit presidenta Clintona a jeho partnerů a společníků, díky jeho kampani naprosto zapoměla na její podstatu, a rozdělila se na dva přibližně stejné velké tábory podle své ochoty odpustit či neodpustit populárnímu presidentu jeho sexuální aktivitu. James Carville dosáhl toho, že z původních kriminálních a etických podezření proti Clintonovi se stal sexuální skandál.

Vyšetřování presidenta Clintona pro podezření z křivé přísahy a dalších trestných činů mezitím pokračovalo, a v září 1998 byl Zvláštní žalobce Starr dostatečně přesvědčen o jeho průkaznosti, aby o něm,a dalších dostatečně prokázaných důvodných podezřeních podal zprávu Výboru pro spravedlnost (House Judiciary Committee) Sněmovny reprezentantů Kongresu. Zpráva, která měla 445 stran, zdůvodňovala čtyři přestupky a trestné činy, které Starr považoval za dostatečně prokázané a dostatečně vážné, aby Sněmovna reprezentantů zahájila řízení pro impeachment (obžalobu) presidenta Clintona. Ani jeden se netýkal žádného přestupku sexuální povahy, byly to křivá přísaha v soudním procesu, překážení výkonu spravedlnosti, ovlivňování svědků a zneužití autority veřejného činitele. Přesto by se ze zpráv v amerického i světového tisku mohlo zdát, že Clinton byl Zvláštním žalobcem obviněn ze sexuálních prohřešků. Kampaň se povedla, případ se dostal na zcela jinou rovinu, a vyšetřování trestných činů bylo presentováno a velkou částí veřejnosti vnímáno, jako vyšetřování soukromého života guvernéra a presidenta Clintona. Měla vliv i na jednání Sněmovny representantů o impeachmentu (obžalobě) presidenta a na soud v Senátu.

Sněmovna odhlasovala obžalobu pro dva ze čtyř Zvláštním žalobcem Starrem naznačených trestných činů. Prvním byla křivá přísaha, lživá a zavádějící výpověď před Grand Jury v případě případu Pauly Jones. Druhým bylo překážení výkonu spravedlosti, zakrývání skutečností a utajování evidence v témže případě.

Křivá přísaha je jedním z nejváznějších trestných činů ameických trestních zákoníků. Trestní zákoníky stanovují za křivou přísahu ve výpovědi před soudem vice než deset let vězení. Vina Jamese Clintona byla prokázaná a nebyla v soudním řízení před Senátem zpochybněna. Byla ale trivializována, šlo o pouhý "gentlemanský" prohřešek, a Clinton se jen vyhýbal přiznání svých morálních poklesků, nešlo tedy o "křivou přísahu" v pravém slova smyslu, Clintonovi oponenti jen slepě lpí na "liteře" zákona, a ignorují jeho "ducha". Duchem zákona je ale v tomto případě myšlenka, že soudní proces, je zárukou ústavní čistoty a dostupnosti spravedlnosti, a chrání občany před křivým svědectvím, které by zcela zneschopnilo výkon spravedlnosti.

Zcela zapomenut byl fakt, že president svou křivou výpovědí odepřel spravedlnost americké občance Paule Jones, a způsobil jí tím přímou škodu. Dokonce i presidentská přísaha zavazuje presidenta k tomu, aby byl ochráncem a garantem právě těch práv, které tak hrubě porušil.

Demokratičtí poslanci a senátoři, z nichž více než třicet procent mělo na začátku vyšetřování názor, že Clinton by měl pod tíhou a vážností obvinění sám odstoupit, nakonec hlasovali jednomyslně proti jeho obžalobě Sněmovnou reprezentantů, a odsouzení Senátem.

Soud v Senátu Clinton vyhrál. Ze sta senátorů volilo pro Clintona v prvním bodě obžaloby 55 a ve druhém 50. Obžaloba tak ani v jednom bodu nezískala potřebnou většinu. Následkem politizace případu byla další činnost Starrova úřadu zcela paralyzována, a vyšetřování skončilo bez výsledků. Starr resignoval v říjnu 1999, a jeho nástupce, Robert W. Ray, v září 2000 ukončil činnost úřadu a vyšetřování aféry Whitewater pro nedostatek důkazů. Krátce před koncem svého volebního období Clinton omilostnil svou partnerku a přítelkyni Susan McDougallovou (její manžel, James McDougall mezitím zemřel). Případ záhadné smrti Vincenta Fostera nebyl nikdy vyřešen.

Federální soudkyně Susan Webber Wright ukončila řízení v případě Pauly Jones pro nedostatek důkazů. Její právníci se odvolali, a případ byl nakonec řešen mimosoudně, Clinton jí zaplatil 850 000 dolarů..

Zvratem ve vyšetřování byl vstup Jamese Carvilla a jím řízená kampaň. Téměř okamžitě po jejím zahájení došlo ke změně presidentova postoje, tam, kde se dříve tvrdě bránil, a používal ke své obraně všechna presidentská privilegia, náhle změnil taktiku, a tam, kde šlo o jeho sexuální výstřelky se stal kajícím hříšníkem, kromě přiznával vše co přímo nehrozilo trestním stíháním, a spolupracoval se soudem i s komisí Kongresu. To se ovšem týkalo jen případu Pauly Jones a i tam rychle zaplatil, aby případ nebyl znovu otevřen. V ostatních věcech se jeho stanovisko nezměnilo, o ničem nevěděl, ničeho se nedopustil, vše je jen politickým spiknutím pravice.

Jeho spolupráce, a synchronizovaná PR kampaň Jamese Carvilla vedla k tomu, že případ Whitewater nebyl nikdy uspokojivě vyšetřen. Po dokumentaci počátečních čtyř možných bodů obžaloby byl Kenneth Starr nucen podat zprávu výboru Sněmovny pro spravedlnost, a členové výboru nečekali na další vyšetřování v ostatních bodech, a příliš ukvapeně, pod tlakem medií a veřejnosti, a pod silným politickým tlakem svých stran, navrhli Sněmovně zahájení procesu impeachmentu.

James Carville a jeho kritici


O svém politickém stylu James Carville říká: "Politika se dělá nejlépe, když máte viditelného konkrétního nepřítele. Když jeden zmizí, musíte si okamžitě vytvořit nového."

"James žije na hranici mezi genialitou a šílenstvím," řekl o něm poradce Clintonova Bílého domu Paul Begala, jeho bývalý obchodní partner. "Teď, kdy se stal slavným a bohatým, je excentrikem. Já si ho pamatuji ještě když byl jenom bláznem."

Carville je typickým a nejúpěšnějším americkým "spin doctorem". Kromě krátké doby na začátku Clintonova presidentsví (byl členem týmu, který připravoval přechod ke Clintonově administrativě) nebyl zaměstnancem Bílého domu. Jeho blízkost k presidentovi (byl s ním po celou dobu Clintonova prezidentství v kontaktu několikrát týdně) a jeho osobní smysl pro media a politiku jej ale udělaly neoficiálním Clintonovým mluvčím a oblíbeným zdrojem zpravodajských relací a ještě více vyhledávaným hostm diskusních pořadů. Clinton v něm měl nejen skvělého rádce, ale i něco co je pro politika luxusem, skvělého tlumočníka Clintonových názorů, při čemž Clintonovi vždy zůstávala možnost se od svého "hlasu" distancovat, Carville je konec konců jen soukromá osoba, a má právo na vlastní názory.

Carvillovi oponenti považují překvapivé obraty Jamese Carvilla za cílenou a promyšlenou strategii. Jistě nebylo jen náhodou, že hned na počátku slavného Clintonova sexuálního skandálu, který fakticky znemožnil a ukončil vyšetřování ve věci Whitewater, byl článek Jamese Carvilla, který jí vyprovokoval k podání žaloby. Ano byl to ten článek o "couře z trailer parku". James Carville stál v pozadí od začátku do konce procesu, který změnil charakter Clintonových obvinění.

"Sex a nic než sex, to je vše o co tady jde", říkal Carville na začátku aféry Pauly Jones a Moniky Lewinské každému, kdo byl ochoten naslouchat. Lze si jen těžko představit, že takové zjednodušení a zkreslení mohlo mít takový dopad na media a jejich vnímání Clintonova vyšetřování. A přeci právě to se stalo, Carvillova strategie dokázala ovlivnit takzvaná "seriozní" media do takové míry, že původní předmět vyšetřování byl zcela zapomenut.Bylo by škoda, kdyby zapomenut zůstal i autor a přední mediální hvězda této strategie, "spin doctor" číslo jedna, James Carville..

Jen pro zajímavost, James Carville má i české kontakty. V roce 1996 si zahrál ve filmu Miloše Formana "People vs. Larry Flint". Je to jeho jediné spojení s Českou republikou?

Tomáš Haas, thaas@rogers.com

4. května 2003

utorok, 12. augusta 2014

Vojna proti Putinovi?

Západ - Európska únia, USA a NATO začali ekonomickú vojnu proti Rusku. Obchodná vojna pritom uškodí všetkým. Nemecká burza DAX už padá a niektoré nemecké firmy majú už tiež problémy. A všade v EÚ to bude podobné. A to sme len na začiatku špirály. Ako chcete cez sankcie „skrotiť“ druhú atómovú veľmoc sveta? To je čistá ilúzia. A môže si vobec Európa dovoliť sankcie voči krajine na ktorej je z veľkej časti energeticky závislá? To je v podstate výstrel do „vlastného kolena“.
O čo ide vlastne v Ukrajine? V novembri 2013 predložená asociačná zmluva Ukrajine, túto krajinu prakticky hospodársky mala odrezať od Ruska. Trhy sa majú otvoriť len jedným smerom – na západ. Ale Ukrajina mala doteraz predsa obrovské hospodárske vzťahy s Ruskom. Čo sa s tým má stať? Popri strate ukrajinských trhov sa Rusko navyše obáva aj vojenskej spolupráce medzi Kyjevom a NATO. A to sa bezprostredne týka Ruska. Severoatlantická aliancia oslávila 4. apríla 2014 už 65 rokov svojho trvania. Ale ako aj v deň svojho vzniku hľadá NATO v Rusku stále nepriateľa a v období krízy neuprednostňuje tak potrebný dialóg, ale prerušenie vzťahov s Ruskom.
 
Lídri krajín G7 (G8) sa zišli v Bruseli bez toho, aby pozvali na rokovanie prezidenta Putina. A to práve v dobe, keď je dialog najdôležitejší! A to bolo choré rozhodnutie. Zvykne sa často písať, že Putin je diktátor. Samozrejme nie je “absolútne čistý” demokrat, ako ho nazval nemecký ex-kancelár Schröder. Ale Putina vo voľbách podporilo viac ako šesďesiat percent Rusov. Sú takí politici na Západe? Nemá teda väčšiu legitimitu, ako predseda Európskej komise alebo  prezident EÚ van Rompuy? Volili ich ľudia v Európe?
 
Vo vzťahoch medzi Ruskom a NATO platia určité pravidlá vrátane Rímskej deklarácie a základného dokumentu Rady Rusko-NATO, v súlade s ktorým by nemala byť stála vojenská dodatočná prítomnosť na území východoeurópskych štátov. Toľko teória a aká je prax...
Keď hovoríme o americkej politike, je jasné, že USA presadzujú prostredníctvom NATO najagresívnejšiu a najtvrdšiu politiku na obranu svojich záujmov. Spojené štáty rozhodli stať globálnym hegemónom a začali považovať NATO iba za akúsi servisnú organizáciu svojho impéria. Pozrime sa po svete, kde v podstate nie sú žiadni ruskí vojaci, kým americkí sú prakticky všade (v Európe ich je teraz 67 tisíc). A Rusko nie je v žiadnom vojenskom zoskupení, chvála Bohu, ako hovorí Putin. Americké vojenské základne sú zato po celom svete a vždy sú zapojení do osudov iných krajín, aj keď sú vzdialené tisíce kilometrov od amerických hraníc. Za posledných 30 rokov previedla armáda viac ako 10 veľkých vojenských operácií, samozrejme “v záujme mieru vo svete”. USA pri svojom angažování sa vo svete hovorili o šírení demokracie, ale nedošlo nakoniec len destabilizácii týchto krajín? Stačí sa len pozrieť na Egypt, Sýriu, Afganistan a aktuálne na Irak a Líbyu. Všade sú teraz občianské vojny, chaos a namiesto demokracie sa tam rozširujú islamisti.

Autor s ruským prezidentom v Mníchove (archív autora)
 

Rakety proti Moskve

Strategickým cieľom USA je zjavne snaha o obkľúčenie Ruska a bol to aj plán rozmiestnenia  tzv. protiraketového štítu v nových krajinách NATO na východe. Snáď ani tí najnaivnejší mezi nami nezobrali vážne tvrdenia, že se jedná o ochranu spojencov pred raketami Iránu, Severnej Kórei a ďaľších štátov kvalifikovaných ako „darebácke“.
Treba podotkúť, že preddavok dôvery Ruska voči západu a najmä NATO je už dávno spotrebovaný. Pamätáme si: po rozpustení Varšavskej zmluvy a pred zjednotením Nemecka západ ubezpečil Rusko, konkrétne minister zahraničních věcí USA James Baker Michaila Gorbačova, že sa NATO „ani o piaď“ nebude rozširovať smerom na východ a bude rešpektovať ruské bezpečnostné záujmy. Na to nadviazal aj prejav gen. tajomníka NATO Manfreda Wernera dňa 17.5.1990 v Bruseli, citát: „ už samotný fakt, že sme pripravený nerozmiestňovať vojská NATO za hranice územia NSR dáva Sovietskemu zväzu pevné záruky bezpečnosti“.  Kde sú dnes tieto záruky?
Atrament pod zjednocovacou zmluvou ešte ani poriadne nevyschol a bývalých členov Varšavskej zmluvy, Poľsko, Česko, Slovensko, Maďarsko, Bulharsko, Rumunsko a a trojicu postovietskych pobaltských republík prijali zrazu do NATO! Pomaly ale isto sa teda nielen ich armády včlenili do NATO, ale na ich územiach sa začínajú budovať základne pre americké rakety. Samozrejme nie sú určené proroti Rusku, ale proti Iránu a Severnej Kórei, ako sa tvrdí... Tieto nové členské štáty boli pre USA potrebné, aby sa NATO mohlo priblížiť k hraniciam Ruska. Takéto jednanie je ale podstatný provokačný faktor, znižujúci úroveň vzájomnej dôvery. Obdobie „oteplenia“, kedy sa Rusko a NATO naladili na dialóg a vyhlásili ukončenie studenej vojny bolo len „mediálnym divadlom“.  Pritom zosilnenie vojenského komponentu na východe Európy severoatlantická únia totiž strategicky vôbec nepotrebovala.
Cieľom NATO bola spočiatku obrana Európy pred vpádom Sovietskeho sväzu (ZSSR). Avšak po rozpade ZSSR hrozba vymizla a vtedy bolo vlastne treba túto organizáciu rozpustiť. Washington namiesto toho rozhodol, že rozpad ZSSR dáva Amerike právo na hegemóniu vo svete. NATO bolo zmenené na hlavnú zbraň Spojených štátov. V 21. storočí preto vidíme, ako vedie NATO vojny v Iraku (bez Nemecka), v Juhoslávii, v Afganistane, zvrhlo vládu v Líbyi, ako pohlcuje bývalé časti Sovietskeho zväzu, alebo sa pripravuje ich pohltiť…
Dokonca aj v USA sa mnohí experti domnievajú, že NATO využíva teraz situáciu na Ukrajine, aby sa obnovilo a dosiahlo zvýšenie výdavkov členov bloku na vojenské potreby. Ku kríze na Ukrajine boli všetky tieto rozhodnutia „pritiahnuté“ umelo, myslí si bývalý námestník ministra financií v administrácii Reagana Paul Creig Roberts: „USA potrebujú rotáciu kríz v rôznych regiónoch, aby nezmizol dôvod na investície do kolosálneho komplexu vojenskej sily NATO a Pentagónu“. Táto politika ale poškodzuje ekonomicky krajiny Európskej únie. A ten fakt si v Bruseli nevedia, nechcú alebo nemôžu uvedomiť?
NATO na zasadaní v Bukurešti v roku 2008 ponúklo aj Ukrajine členstvo. Ukrajina ho odmietla a v roku 2010 dokonca uzákonila neutralitu. Ale v asociačnej dohode EÚ, ktorá bola vlastne začiatkom dnešného ukrajinského konfliktu, sa pod paragrafom 7.„zahraničná a bezpečnostná polika“ píše, že zmluvné strany musia prehľbiť spoločnú obrannú politiku. A už 5. marca 2014 nový séf vlády Jazenjuk predložil v parlamente požiadavku vstupu krajiny do NATO. Catherina Ashton zodpovedná za zahraničnú politiku EÚ zdôraznila, že podpis Ukrajiny pod asociačnou dohodou predsa nemá „žiadne dôsledky“ pre Rusko. Podpis určite nie, milá pani Ashton, ale americké rakety už áno.

Sankcie

Skrz Krym a konflikt, či lepšie povedané vojnu na Ukrajine sa postupne zvyšuje nátlak na Rusko a uvaľujú sa ekonomické sankcie, aj proti vôli niektorých európskych krajín. Tlak tu robia Spojené štáty, ktoré prípadné odvetné reakcie Ruska až tak nepocítia, ako krajiny EÚ. Odvetné opatrenia oslabia najmä ekonomiku EÚ a tým ju zbavia možnosti konkurovať USA. Vo vojne na Ukrajine Spojené štáty nič nestratia. Veď sa to deje na inom kontinente a ekonomické pozitíva z vojny získa práve ich zbrojársky komplex. Francúzsko tu ale buchlo na stôl a vybavilo si výnimku na dodávku 2 vojenských lodí Mistral Rusku v celkovej hodnote 1,2 miliardy eur. A tak vyzerá potom to jednotné embargo európskych krajín, na úkor tých menších, ako je aj Slovensko, ktoré sa nevedia vzoprieť a kde sa už objavujú prvé negatívne javy v ekonomike firiem, obchodujúcich práve s Ruskom. Štáty združené v BRICS preberú ruské trhy a tie budú pre Európu dlhodobo stratené. Treba si uvedomiť, že sankce nemajú vítaza, len porazených. A posledná hrozba ukrajinského vedenia o pozastavení tranzitu plynu z Ruska do Strednej Európy je vlastne „urážkou svojich nových spojencov v EÚ“. Akékoľvek sankcie treba okamžite zrušiť, sadnúť za rokovací stôl a vstúpiť konečne do dialógu EÚ - Rusko a Ukrajina.

O čo ide v Ukrajine?

Nedávno to vyjadril český ex-prezident Klaus slovami, citát: „Povstání na Majdanu bylo vyvolané, nebyla to žádná revoluce. Ukrajina byla obětí, byla zneužita k vyvolání nové konfrontace mezi Východem a Západem. Protože to byla křehká a zranitelná země, bylo snadné někam ji postrčit a vyvolat konflikt. Vítr foukal ze Západu“.
Bola to teda EÚ ktorá postavila Ukrajinu pred otázku, Západ alebo Východ. Podľa zmluvy krajina nemala byť akýmsi mostom medzi EÚ a Ruskom, ale mala by fungovať ako akási nová „železná opona“ medzi nimi. Bolo by bývalo oveľa dôležitejšie ponúknúť Ukrajine, ako aj iným štátom predtým, asociačnú dohodu s perspektívou stať sa dlhodobo členským štátom EÚ, samozrejme po splnení všetkých podmienok, nie ako to bolo v prípade Rumunska a Bulharska, ktoré prišli do EÚ akýmsi rýchlikom a takým tam prišli potom aj americké vojenské základne. Taká ponuka Ukrajine by nebola bývala žiadna provokácia proti Rusku, ktoré sa tiež považuje za európsku krajinu.
Veď aj samotný Putin to viackrát zdôraznil, v dokonca v nemčine dňa 25.9.2001 v nemeckom parlamente. Putin si vtedy vedel dokonca predstaviť aj členstvo Ruska v NATO, čo ovšem USA nemohli v žiadnom prípade pripustiť, keďže by stratili dominanciu nad NATO a tým aj nad EÚ. Navyše Rusko slúži stále ako „strašiak“ na Východe, čo je vlastne dlhodobo americký strategický záujem.
Od počiatku mala EÚ viac rozmýšľať aj o ruskej ponuke ktorú urobil Putin nedávno na EÚ-Ruskom summite v Bruseli, kde opäť predniesol návrh zriadenia celoeurópskej zóny voľného obchodu. Išlo o ponuku, ktorú svojho času predniesol aj bývalý prezident EÚ komisie Romano Prodi. Medzičasom sa Rusko stalo už členom svetovej obchodnej organizácie (WTO). EÚ mala teda paralelne rokovať o partnerstve aj s Ruskom, nakoľko patričná zmluva vypršala pred ôsmimi rokmi a mala sa teda obnoviť. Ďaľšia alternatíva by bolo bývalo zavedenie bezvýzového styku. Kreativite dohôd z Ruskom sa medze nekladú, bolo len potrebné tu byť aktívny. Putin je aktívny a je vidno, že má jasné ciele (BRICS). Putin je vynikající stratég, de facto politický šachista, ktorý koná rozhodnutia s mnoho ťahmi dopredu. Dúfam, že na sumit G8 v dňoch 4. a 5. júna 2015 v bavorských Alpách, v hoteli Schloss Elmau, bude pozvaný aj prezident Putin. Majiteľ hotela pán Müler-Elmau pripravuje 8 rovnakých prezidentských apartmánov, teda aj pre Putina, ako som sa mohol nedávno osobne presvedčiť. A s Ruskom treba jednať ako s partnerom a nie ako s protivníkom. Ignoráciou a bojkotom sa žiadny problém nedá vyriešiť, len s dialógom!

Poznámka k otrhnutiu Krymu a paralela ku Kosovu

Krym sa stal súčasťou Ruskej federácie na základe referenda zo dňa 16. marca 2014. Zúčastnilo sa ho 82,7% obyvateľov a 95,7% z nich sa vyslovilo za pripojenie k Ruskej federácii. Za možnosť, aby Krym zostal súčasťou Ukrajiny sa vyslovilo 3,2% voličov. Krymská Ústava z roku 1992 jasne hovorila o tom, že Krym môže prehodnotiť svoje ďalšie zotrvanie v štátnom zväzku s Ukrajinou. Toto svoje legitímne právo teda naplnli práve teraz. Z toho nám jasne vyplýva, že tu nejde o porušenie medzinárodného práva, ale o naplnenie vôle väčšiny obyvateľov Krymu, či sa to niekomu páči, alebo nie.
V súlade s ústavou SFRJ z roku 1974 mali na nezávislosť právo všetky subjekty juhoslovanskej federácie, čiže nielen šesť zväzových republík, ale aj autonómne provincie Kosovo a Vojvodina. Jedine Kosovo toto právo využilo a parlament Kosova dňa 22. septembra 1991 vyhlásil nezávislosť, čo voliči v referende 26.-30. septembra 1991 potvrdili - pri účasti 87,0% voličov sa vyslovilo za nezávislosť 99,98% hlasujúcich. Dnes je tam druhá najväčšia americká základňa na cudzom území. Rusko, ktoré bolo spojencom Srbska vtedy nevstúpilo do ozbrojeného konfliktu napriek tomu, že NATO bombardovalo Srbsko, mimochodom proti medzinárodnému právu, lebo bez mandátu OSN.

K lietadlu MH17 Malaysia Airlines

Na východnej Ukrajine je zjavne vojnový chaos, ktorý si už vyžiadal aj nevinné medzinárodné civilné obete v lietadle Boeing 777, ktoré bolo zostrelené. O viníkoch sa toho popísalo už dosť a konšpiratívnych teórií je tiež niekoľko, ale pravdu sa tak skoro nedozvieme. V dokumentoch Mezinárodnej  organizácie pre civilné letectvo (ICAO), kde je aj Ukrajina členom je uvedené:  že štát, kde prebiehajú otvorené boje, má povinnosť uzavrieť vzdušný priestor pre civilné letadlá. A to Ukrajina neurobila!? Prelet vzdušného priestoru totiž prináša príjmy. Kyjev je vinný už z dôvodu, že je zodpovedný za bezpečný prelet lietadiel vo svojom vzdušnom priestore, ktorý kontroluje (asi len teoreticky). A lietadlo tam naviedol práve Kyjev. Zatiaľ čo americká Federálná správa letovej prevádzky (FAA) prehlásila ukrajinský vzdušný priestor za zakázanú zónu pre všetky lietadlá ktoré spadajú pod jej jurisdikciu, ostatné aerolinky naďalej lietali nad touto vojnovou zónou! Komu to zostrelenie prospelo, alebo lepšie malo mediálne prospieť je na zváženie. Určite nie Putinovi. Bolo by teraz na čase, aby bojujúce strany pod dojmom tejto tragédie konečne prišli k rozumu a zastavili boje.

Aké je riešenie krízy na Ukrajine?

Riešenie je možné len diplomaticky a nie vojensky, ako to robí súčasný prezident Ukrajiny, ktorý necháva bombardovať vlastné (!) obyvateľstvo v mestách na východe Ukrajiny rergulérnou armádou. Občianska vojna na juhovýchode Ukrajiny stojí denne životy najmä civilistov. O utečencoch a škodách na infraštruktúre ani nehovoriac. Je to aj hanbou civilizovanej a kultúrnej Európy, že k tomu stále mlčí.
Bez účasti Moskvy ale nebude existovať žiadne seriózne riešenie konfliktu, to je neodškriepiteľný  fakt. Putin vyzval proruských separatistov, aby upustili od referednda o nezávislosti východnej Ukrajiny a otvorili tým cestu k dialógu. Povedal to aj švajčiarskemu prezidentovi a súčasnému predsedovi OSZE Didierovi Burkhalterovi pri jeho nedávnej návšteve Kremľa. Ukrajina sa musí stať neutrálnou federáciou s hospodárskou orientáciu ako na Európsku úniu, tak samozrejme aj na Rusko. K pokoju prispeje, keď EÚ v tomto konflikte opustí politiku sekundovania Spojeným štátom. Ľudia v Európe sú určite za to. V Anglicku, Českej republike a v Maďarsku sa začalo hovoriť dokonca o možnom vystúpení z EÚ. Hlasy sa ozývajú aj s Francúzska.
Európsky politický mainstream, reprezentovaný bruselskými elitami teraz kalkuluje ale s tým, že  ukrajinskú krízu využije k posilneniu európskej centralizácie a unifikácie, najmä k dlho zamýšľanému zjednocovaniu európskej zahraničnej politiky a aj vytvoreniu európskej armády, čomu sa väčšina členských krajín doteraz úspešne bránila.
Celú katastrofu, ktorú EÚ spôsobila touto diletanskou asociačnou dohodou na Ukrajine má jednoduchého menovateľa. Západ jednoducho nepozná ani Ukrajinu ani Rusko a nechá sa bezhlavo zapriahať do amerického mocenského boja. V tejto súvislosti sa natíska jedna cynická, ale dôležitá otázka. Naozaj chceme takýchto Ukrajincov a takúto Ukrajinu v EÚ a v NATO? Naozaj táto Ukrajina posilní stabilitu, prosperitu a bezpečnosť v EÚ? Ukrajina je vlastne hospodársky bankrot. Problémom bude aj budúci ekonomický vývoj Ukrajiny. Doteraz bola hopodársky plne závislá na Rusku. Ich výrobky nie sú v štátoch EÚ konkurencieschopné a čo sa stane, keď stratia ruský trh? Navyše im Gazprom od apríla zrušil 30 % zľavu na dodávky plynu, ktoré Ukrajina ani zľavnené nebola v stave uhradiť a stále dlhuje Rusku. Bude teda EÚ popri Grécku „živiť" ešte aj Ukrajinu? Tá EÚ, ktorá je zadľžená až po uši? Ukrajina bude potrebovať v priebehu budúcich 10 rokov asi 165 miliárd eur. Alebo ju budú držať „nad vodou" enormne zadľžené Spojené štáty? Reálne videné, ani jedno ani druhé neprichádza do úvahy. Zamýšlajú sa vôbec politici v EÚ aj nad týmto problémom? Asi sotva, veď ekonomika nikdy nebola ich silnou stránkou.
Ukrajinský minister financií priznal zaujímavú vec – boje s proruskými separatistami stoja vládu Ukrajiny každý mesiac 130 miliónov dolárov. V tejto súvislosti sa natíska otázka, kto vlastne financuje vojnu ukrajinskej armády proti separatistom. Odpoveď je jednoduchá, predsa ten, kto ju vymyslel a presadil.

Vojenské základne na Slovensku?

Premiér Fico sa 4. júna 2014 vyjadril proti prípadnému umiestneniu cudzích, rozumej amerických, vojsk na území Slovenska. Aj keď zdôraznil, že hovorí za seba. Premiér tak reagoval na nedávne oznámenie prezidenta Spojených štátov Baracka Obamu v Poľsku, že USA posilnia svoju vojenskú prítomnosť v Európe. Tu mu treba dať v podstate za pravdu, aj keď vraj nehovoril za slovenskú vládu, ktorej je premiérom. Slovensko by sa tým totiž dostalo do úplného jadra prípadného konfliktu medzi veľmocami. A to je to posledné, čo krajina teraz potrebuje. Ale to prirovnanie premiéra s augustom 1968 bolo nehorázne a len dokazuje, že v zahranično-politických otázkach nie je “vôbec doma”.
Bezpochyby bolo teda v záujme Európy, aby nebola vťahovaná do amerických imperiálnych ambícií a finančnej hegemónie amerických bánk. Brusel na začiatku krízy úplne nezmyselne odmietol rokovania medzi EÚ, Ukrajinou a Ruskom. Práve tie mali šancu na diplomatické vyriešenie sporu. EÚ mala stopnúť pokusy zatiahnuť do krízy NATO. Americkí vojaci či už v Poľsku, alebo aj na Slovensku sú preto Danajským darom pre Európu. A to si treba uvedomiť, kým ešte nie je neskoro.
V článku som sa pokúsil zhodnotiť celú situáciu a na základe toho posúdiť celkové dianie okolo tohto konfliktu v Európe a navyše v susednej krajine Slovenska. Aj tento medzinárodný problém treba totiž vidieť v oveľa širšom kontexte. V žiadnom prípade sa týmto článkom neprikláňam na stranu Rusov, zažil som totiž na vlastnej koži inváziu spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 do Československa a okúsil aj hlaveň ruského kalašnikova medzi rebrami. Nie som a nikdy som nebol rusofil, ale vidím veci vcelku reálne. Nemám nič proti Spojeným štátom, ale tá pôvodne slobodná a demokratická krajina sa totálne zmenila. Guantanámo, tajné väznice CIA, mučenie zatknutých hovoria jasnou rečou. A ich prezident dostal ešte aj Nobeovu cenu mieru! Tváriť sa preto, že v ukrajinskej kríze sú Rusi tí zlí a Američania tí dobrí, je viac ako scestné. Pravda ostáva v takýchto konfliktoch vždy niekde na ceste a veľmoci idú žiaľ za svojimi strategickými cieľmi, bez ohľadu na obete. A tu im netreba ešte aj sekundovať.

Pavol Podolay, 12.8.2014

Poznámka.
Všetko čo tu píšem je môj osobný názor. Nie som členom žiadnej strany na Slovensku (ani som nikdy nebol) a moje názory teda nie sú ani postoje žiadnej slovenskej politickej strany.

Zdroj:
http://podolay.blog.sme.sk/c/362745/vojna-proti-putinovi.html

sobota, 2. augusta 2014

Dokonale vymyslená mapa

Objavuje sa už druhý rok znova a znova. Každý, kto si rád vo svojej malosti chce do Izraela kopnúť, ju pozná. Časť z takýchto jedincov ju rada aktívne používa. Ide však len o manipuláciu a trápnu lož. Mapa zobrazuje Izrael, Západný breh Jordánu a Gazu v priebehu cca 100 rokov. Má dokladovať, ako Izraeliti nehanebne ukradli úplne všetko a tiež má dokladovať, čo v rôznych obdobiach kto mal. Vyzerá takto.



Zoberme si však jeden dielik obrázku po druhom.



Ako vidíte, na prvom obrázku v roku 1897, ba ani v roku 1917 zrejme na onom území nežije ani jeden Žid a zdá sa, že celé územie je doslova narvané palestínskymi Arabi. Opak je pravdou. Územie patrilo v týchto rokoch tureckej Osmanskej ríši, žilo tu dosť Židov v mestách, čiastočne aj mimo mesta a okrem toho aj Arabi, napospol obrábajúcich pôdu tureckých majiteľov.

V roku 1917 už časť z nej bola od Turkov vykúpená židovskými osídlencami. Avšak prevažná väčšina územia bola ľudoprázdna, púštneho a bažinatého charakteru. Palestínčania ako národ neexistovali, týmto slovom sa označovali obyvatelia tohto územia, je jedno akého pôvodu.

Na druhom obrázku z roku 1946 je územie stále narvané "Palestínčanmi" a objavuje sa pár ostrovčekov, na ktorých údajne (a zrejme len tam) žijú Židia. V skutočnosti tieto zelené políčka sú územia, ktoré Židia vykúpili od ich vlastníkov v priebehu uplynulých päťdesiatich rokov. Okrem toho ich mnoho žije v mestách, ktoré však zelené nie sú. Zvyšok územia bol sporadicky osídlený Arabmi, ktorí, rovnako ako Židia, do oblasti prišli v posledných päťdesiatich rokoch. Zvyšok pôdy (väčšina) nemal de iure vlastníka. "Palestínčania" stále neexistujú.
 



Tretí obrázok ukazuje, aký bol plán nedávno vzniknutého OSN na riešenie dvoch štátov. Zelené oblasti v podstate zohľadňujú najhustejšie osídlenia židovskou populáciou a tiež územie, o ktoré Arabi nemali záujem (Negevská púšť). Aj napriek popiskám pri žltom koliesku je nutné povedať, že "Palestínčania" stále neexistujú.




 
Tento obrázok je opäť ukážkou bohorovnej manipulácie. Aspoň však pravdivo zmieňuje útok okolitých arabských štátov po vyhlásení nezávislosti Izraela. No ale k obsahu - nejedná sa o opis osídlenia, ale o stav hraníc Izraela po spomínanej vojne. Začalo ju päť štátov, ktoré tiež prehrali. A to aj napriek značnej pomoc Britov, ktorí oblasť historickej Palestíny po WWI spravovali. A dodajme tiež, že aj napriek účasti ešte nedávno nacistických vojakov (často SS) na strane Arabov. Na mape však chýba žlté označenie arabského osídlenia v rámci Izraela, čo je prekvapujúce, pretože inde sa to žltou vždy hemžilo. V Izraeli tvorí arabské obyvateľstvo cca 25%. Žlté oblasti však sú zbavené zelených políčok židovských osád, ktoré tu boli a odkiaľ museli Židia utiecť.

Okrem toho nie sú žlté územia palestínske, ale patria Jordánskemu kráľovstvo, resp. Egyptu a samozrejme nie sú osídlené tak intenzívne, čo napokon platí aj o strane zelenej. "Palestínčania" stále neexistujú.

Vzhľadom k tomu, že autor piatej mapy akosi nepripojil v Šesťdňovej vojne obsadené Golanské výšiny, je mapa stále rovnaká. Zelená Židia (všade, ako inak), žltá "Palestínčania", teraz nie jordánski občania, ale Arabi pod kontrolou Izraela (A opäť úplne všade). "Palestínčania" už začínajú byť pomaly známi, Jásir Arafat sa totiž rozhodol, že ad hoc vytvorenie "Palestínskeho národa" (síce bez akýchkoľvek historických súvislostí a napriek realite) mu môže pomôcť v získavaní podpory a prostriedkov od hlúpych cudzincov. "Palestínčanov" masívne podporuje ZSSR a jeho satelity, stupňuje sa teror zo strany Arafatovej OOP.


Súčasnosť (2012) je opäť zobrazená viac než zaujímavo. Všimnime si, že na území Izraela žiadni "Palestínčania" neexistujú (v skutočnosti teraz cca 1,8 milióna). Na území Západného brehu sa objavilo veľa zelenej, čo označuje fakticky nie Židov osídlené oblasti, ale miesta pod správou armády Izraela. Skutočné miesta so židovským osídlením sú lokality, na ktorých sa nachádzajú židovské osady (nazývané "nelegálne", pretože aj keď boli postavené na legálne zakúpenej pôde, "Palestínčania" s nimi nesúhlasia). Žlté oblasti potom sú pod správou tzv Palestínskej autonómnej vlády a opäť zďaleka nezobrazujú skutočne osídlené územie. Fakticky však pod správou hnutia Fatah (Západný breh) a Hamas (Gaza). Prekvapivý je zelený kúsok na juhozápade Gazy. Podľa toho by tam mali byť Izraelčania, ktorí ale na celom území Gazy už 9 rokov nežijú. No a "Palestínčania" sú uznávaní po celom svete, aj keď asi málokto presne vie, kde sa vzali a prečo že by si zaslúžili toto uznanie.


Zdroj:
http://jakubroth.blog.idnes.cz/c/417649/Dokonale-vylhana-mapa.html

utorok, 22. júla 2014

Poľské eskadry smrti bojujú na Ukrajine. Tajná operácia CIA?

11. mája dorazilo na kyjevské letisko v úplnom utajení lietadlo; namiesto civilistov ho obsluhoval letiskový vojenský personál. Z lietadla boli vyložené  vojenské uniformy NATO, 500 balíkov amfetamínov a kontajnery označené značkou pre jedovaté látky. Na príkaz kyjevského direktoriátu SBU neboli vojaci, náklad a kontajnery prehliadnuté a všetko opustilo letisko v autách s nepriehľadnými sklami. Náklad bol sprevádzaný agentom CIA Richardom Michaelom. Na palube lietadla boli aj bojovníci Pravého sektora a poľskej súkromnej vojenskej spoločnosti ASBS (Analizy Systemów Bartlomiej Sienkiewicz) Othago, vytvorenej pred niekoľkými rokmi súčasným poľským ministrom vnútra B. Sienkiewiczom.

Podľa dostupných údajov prišla táto poľská jednotka počas trestných operácií na východnej Ukrajine o 6 mužov (zvyšné obete z radov zahraničných žoldnierov pracujúcich pre juntu pochádzali z radov americkej súkromnej vojenskej spoločnosti (PMC) ACAD a jej dcéry, PMC Greystone Limited, ktoré prišli o 50, resp. 14 bojovníkov, a tiež CIA a FBI mali 25 obetí, z ktorých 13 bolo zabitých.

Poliaci sa aktívne zúčastnili vytváranie eskadier smrti na Ukrajine od septembra 2013, kedy minister zahraničia R. Sikorski pozval 86 členov Pravého sektora na výcvik v policajnom výcvikovom stredisku v Legionowo, 23 km od Varšavy. Títo bojovníci, ktorí prišli pod zámienkou výmenného univerzitného programu, boli väčšinou muži okolo 40; dostali mesačný výcvik v organizovaní masových protestov, budovaní barikád, obsadzovaní vládnych budov, pouličných bojových taktikách, streleckých technikách, vrátane streľby z odstreĺovacích pušiek, atď Poľský týždenník Nie zverejnil fotografiu z Legionowo, na ktorom boli ukrajinskí fašisti oblečení v nacistických uniformách, spolu s poľskými inštruktormi v civilnom oblečení.

Kým poľskej špeciálne služby cvičili budúcich účastníkov trestných operácií, poľské ministerstvo zahraničia prišlo s týmto oficiálnym vyhlásením (2.2.2014) :
"Podporujeme tvrdú líniu zaujatú Pravým sektorom ... Radikálne akcie Pravého sektora a ďalších militantných skupín demonštrantov a používania sily protestujúcimi sú ospravedlniteľné ... Pravý sektor prevzal úplnú zodpovednosť za všetky akty násilia počas súčasných protestov. Je to úprimný postoj a rešpektujeme ho. Politici vo svojej mierotvornej funkcii zlyhali. To znamená, že jedinou prijateľnou možnosťou sú radikálne akcie Pravého sektoru. Žiadna iná alternatíva neexistuje. "


Zároveň poľský premiér Donald Tusk varoval prezidenta Janukoviča pred "neproporcionálnym použitím sily" proti Majdanu. Dnes Donald Tusk, ktorého dedko, Josef Tusk, slúžil v Hitlerovom Wehrmachtu, požaduje, aby kyjevská vláda rokovala s "východnými rebelmi" tvrdo, "ako s teroristami".

V polovici mája Tusk požadoval, aby sa maďarský premiér Orbán, ktorý považuje fašistickú Ukrajinu za "výzvu Európskej únii", takých výrokov zdržal, aby neodvádzal pozornosť od boja proti hlavnému nepriateľovi - Rusku. Ale o niekoľko týždňov skôr (2.4.2014) poľský premiér uviedol, že Európa sa musí pripraviť na rozpad Ukrajiny.

"Problémom je, že východná politika Varšavy je z veľkej časti riadená poľskou tajnou službou, ktorá kolaboruje s americkými a britskými tajnými službami," tvrdí Leszek Sykulski, šéf Czestochowského geopolitického inštitútu.

Začiatkom apríla riaditeľ CIA John Brennan navštívil Kyjev. Deň po jeho návšteve šéf kyjevského režime, Turčinov, oznámil začatie "rozsiahlych protiteroristických operácií v súvislosti s udalosťami na juhovýchode". V tejto operácii sa objavili nielen americkí, ale aj poľskí žoldnieri.

Po šéfovi CIA navštívil Kyjev, 21-22. apríla, viceprezident Joseph Biden. V prejave vo Verchovnej rade Biden uviedol, že Washington podporuje ukrajinskú vládu stojaci tvárou v tvár "ponižujúcim hrozbám", kedy mal evidentne na mysli Rusko. Mestá, ktorá sa vláda zúfalo si snaží podrobiť, sa nachádzajú v oblasti Dnepra-Donecka, kde sú obrovská ložiská bridlicového plynu. Royal Dutch Shell si už nárokoval pozemky v tomto kraji.

"Povedal by som, že ekonomické záujmy v tomto prípade sú tým, čo poháňa prevratový režim v Kyjeve k začatiu vojenských akcií proti vlastným občanom, pretože sa snažia zarobiť na týchto kontraktoch podpísaných predošlou vládou," tvrdí americký expert na zahraničné záležitosti Nebojsa Malic.


Robert Hunter Biden, syn amerického viceprezidenta, ktorý sa stal častým návštevníkom Kyjeva, bol tajne menovaný do predstavenstva najväčšieho súkromného producenta plynu na Ukrajine, Burisma Holdings, ktorý je registrovaný na Cypre a má licenciu na rozvoj plynových polí v oblasti Dnepra-Donecka. V apríli Devon Archer, rodinný priateľ amerického ministra zahraničia, ktorý bol na univerzite spolubývajúcim Kerryho nevlastného syna a hlavným poradcom počas prezidentskej volebnej kampane Johna Kerryho v r 2004, takisto dostal miesto v tejto spoločnosti.

Americkí vrcholoví predstavitelia a ich blízki príbuzní majú veľký osobný záujem vo všetkých krajinách, napadnutých americkými okupačnými jednotkami, už od dní vojen proti Juhoslávii a Iraku. Napríklad Kerryho predchodkyňa vo funkcii ministerky zahraničia, Madeleine Albright, mala firmy v "nezávislom Kosove", a Bidenov predchodca vo funkcii viceprezidenta, Richard Cheney a jeho rodina, ako aj ďalšia americká ministerka zahraničia Condoleezza Rice, mali podiely na irackých energetických zdrojoch prostredníctvom firiem Halliburton a Chevron. Rovnaké záujmy sa objavujú u tých, ktorí slúžia záujmom Američanov vo východnej Európe. Napríklad bývalý ukrajinský minister životného prostredia Mykola Zločevsky a bývalý poľský prezident Aleksander Kwasniewski sú v predstavenstve Burisma Holdings.

Jedno z potenciálnych polí bridlicového plynu, na ktoré Burisma Holdings dostala práva na prieskum, je pole Juzivska. Ďalšia firma Shell dostala právo na ťažbu z pozemkov, kde sa nachádza Slaviansk, niektoré častí Kramatorska, mesta so 160,000 obyvateľmi, mestá Krasny Luč a Svjatogorsk v Doneckej oblasti, ako aj Balakeja a Izyum v susednom Charkovskom regióne. A kontrakt na ťažbu bridlicového plynu je napísaný tak, že ukrajinská vláda je povinná násilne vyvlastniť pozemky zákonných vlastníkov, ak Shell uvedie, že plánuje na týchto pozemkoch vŕtať. Okolie Slavianska bolo vybrané ako miesto pre vŕtanie prvých plynových studní ...

Miesto, kde je sústredená ukrajinská armáda podporovaná Pravým sektorom, súkromnými trestnými oddiely oligarchu Igora Kolomojského a žoldnierov z amerických a poľských PMC, tak ukazuje priamo na jeden z hlavných dôvodov trestných operácií: na to, že kyjevský režim slúži obchodným záujmom vedúceji elity USA a Poľska. Práve v okolí Slavianska a Kramatorska došlo k najnásilnejším stretom medzi trestnými jednotkami a ľuďmi z Doneckej oblasti, zatiaľ čo Izyum je hlavnou základňou ukrajinských síl zúčastnených trestných operácií.

Z nasledujúceho je zrejmé aké metódy sú používané v trestných operáciách:
  • Straty útočníkov, ku ktorým patrí aj útočné a dopravné vrtuľníky, obrnené vozidlá, 122 mm húfnice a raketové systémy Grad, z ktorých je salva schopná zničiť všetok život v oblasti 14,5 hektárov; 
  • bombardovanie miest mínometmi, v dôsledku ktorých je zabitých viac civilistov, ako bojovníkov sebaobrany; 
  • odstrelovačské aktivity, vraždiace dokonca aj deti;
  • používanie helikoptér sa symbolmi OSN k útokom na Kramatorsk. Tieto vrtuľníky boli pilotované poľskými žoldniermi, pretože ich ukrajinskí kolegovia odmietli porušiť medzinárodné normy tým, že by použili vojenské vybavenie so znakmi OSN.

Toto všetko možno považovať za odpoveď na otázku, aký druh nákladu je náhlivo dopravovaný na Ukrajinu poľskými žoldniermi, pod dohľadom americkej tajnej služby, a prečo je Poliak Kwasniewski v predstavenstve spoločnosti, pre ktorej aktivity je teraz čistená cesta ozbrojenými skupinami ukrajinských fašistov ("národnej gardy ") a americkými a poľskými žoldniermi, vraždiacim ozbrojencov a civilistov. Zdá sa, že kyjevská junta a jej západní páničkovia sú pripravení uchýliť sa k akejkoľvek provokácii, až po použitie chemických zbraní proti miestnej populácii, ako sa stalo nedávno v Sýrii, a predtým v Iraku, kde to boli práve Poliaci, ktorí sa na také záležitosti špecializovali.

http://www.globalresearch.ca/polish-death-squads-fighting-in-ukraine-cia-covert-operation/5384210
Nikolai Malishevski
28.5.2014

Zdroje:

nedeľa, 13. júla 2014

Komunikačná katastrofa v informovaní o menšinách

Viac, ako dve desiatky rokov sa treťosektorové organizácie venujú podpore informovanosti o ohrozených skupinách obyvateľstva v snahe znížiť, či úplne odstrániť ich negatívne vnímanie majoritou. Úmysel bol, ako to už v takýchto prípadoch často býva, dobrý. Dodnes je, hoci si už donori viac, ako kedykoľvek predtým uvedomujú, že sa niekde stala chyba. Ich dobré úmysly už dlho dláždia cestu, čo vedie priamo do stredu pekla: týrané ženy sú vďaka premysleným kampaniam na smiech ešte viac, než kedykoľvek predtým, diskusné fóra pod článkami o Rómoch pre istotu prestali existovať úplne. Milióny investované do osvety o homosexuáloch išli do plynu, pretože dokázali neuveriteľne polarizovať spoločnosť. Nimi vyvolaný pocit ohrozenia viedol dokonca k potrebe zákonodarného zboru ústavne definovať inštitút manželstva. Čo kedysi nebolo témou do debaty, považuje dnes väčšinová spoločnosť za problém hodný ochrany pred minoritou. Istú časť liberálne orientovaných občanov tieto kampane skutočne posunuli k úprimnej podpore menšín, u absolútnej väčšiny obyvateľstva však vyvolali úplne opačný efekt. Nenávisť k menšinám už dosahuje skutočne absurdné čísla. Jedným slovom – katastrofa.

Ale je to naozaj katastrofa pre všetkých? Určite nie. Prešpekulovaný donorský systém ochotný platiť, kedykoľvek sa objavilo slovo „Róm,“ či „homosexuál“ viedol k nenápadnému vzniku samostatného trhového segmentu, ktorého predmetom činnosti je presun finančných prostriedkov od darcov k zdanlivému konečnému prijímateľovi s obrovskou, často až 100% maržou pre sprostredkovateľa. Rakovina má dnes podobu niekoľkých desiatok ľudí zúčastňujúcich sa udržiavania pyramídovej hry v chode a organizácií umožňujúcich legálne transfery od právnických osôb k osobám fyzickým.

Systém dosiahol istú formu dokonalosti a v podstate na ňom nie je čo vylepšovať. Má svojich ideológov, má ľudí zabezpečujúcich legislatívnu ochranu, má pešiakov a tiež užitočných idiotov. Tí z nejasného pocitu viny za príslušnosť k majorite cítia povinnosť nadštandardne podporovať čokoľvek, čo ideológ označí za dobré a správne a často konajú už iba zo strachu, že budú označení za nositeľov nejakej formy fóbie, alebo nedostatočne pokrokových aktivistov.

Môže ty vyzerať ako nedostatok dôvtipu, zdravého rozumu, či kompetencie. V skutočnosti nie sú tvorcovia katastrofálnych kampaní žiadni naivní hlupáčikovia. Naopak. Vedia veľmi presne, že práve tento druh kampane pomôže udržať problém pri živote a teda udrží pri živote aj ich. Ak by ich činnosť skutočne viedla k náprave krívd a vyriešeniu problému, stratili by donori dôvod dotovať ho a peňazovody by vyschli. Platí jednoduchá matematika: čím je problém väčší, tým je vyššia šanca presvedčiť donorov, že sa s ním oplatí bojovať aj za cenu vysokých finančných strát. Preto kampane schválne nastavujú konfrontačne a doslova vyhľadávajú mediálne atraktívne konflikty, z ktorých vždy vychádzajú ako morálni víťazi statočne odolávajúci tlaku majority.

Ideálny mechanizmus pôsobenia: skutočne existujúci problém – jeho mediálna uzurpácia a nafúknutie – donor s nejasným pocitom viny neochotný hľadať vlastné riešenia – akceptor schopný poskytnúť „riešenie“ donorovho pocitu viny výmenou za jeho peniaze – obvinenie kritikov z fóbie. Tu sa kruh uzatvára. Možno by pomohlo pochopiť túto jednoduchú vec: problém žiadnej minority nevyrieši žiadna kampaň. V najlepšom prípade naň dokáže upozorniť. Najčastejšie ho však v podaní týchto odborníkov ešte viac zhorší. V neprospech absolútnej väčšiny ohrozenej menšiny. V prospech hŕstky šikovnejších, ktorí sa včas chopili šance. Pre tých bolo nedávne rozhodnutie parlamentu o ústavnej ochrane manželstva doslova živou vodou a uistením, že ich boj bude musieť byť stále väčší a statočnejší. A tým pádom drahší, notabene.

Dobrou správou je, že ako každý zhubný nádor smeruje aj toto ochorenie systému k vlastnej záhube. Je preň stále zložitejšie presvedčiť donorov, že vyhadzovať peniaze z okna na vydieračské kampane a posilňovať nenávisť a skutočné fóbie je dobrý nápad. Nemerateľné, alebo prinajmenšom sporné prínosy predražených kampaní tiež nepridávajú donorom na chuti investovať a rozumne sa začínajú obzerať po zaujímavejších témach. To v ideológoch logicky vzbudzuje nervozitu a agresivita v boji o prístup k žrádlu sa stupňuje. Paranoidné hľadanie nepriateľa vedie doslova k absurdným výsledkom: kým kedysi ste museli autentického homofóba hľadať lupou, dnes už je podľa stránky homofobia.sk divný takmer každý, pričom vám stránka poskytuje skutočný bonus: možnosť nahlásiť prejavy homofóbie (!). V plánoch kampaní je na jednom z prvých miest snaha získať na svoju stranu intelektuálov s vysokým mediálnym výtlakom. Aj táto stratégia postupne stráca na účinnosti a postihla ju prudká inflácia. Skutočné osobnosti ochotné postaviť sa za pochybnú stratégiu sa hľadajú stále ťažšie a tie neskutočné už takmer nikoho nezaujímajú. Aj preto, že podporujú vždy a všetko, čo sa práve oplatí podporiť.

Kampaň môže byť jedným z nástrojov, ktorý má zmysel, ak je vedená správne a ak dokáže na konci vyprodukovať merateľné zlepšenie postoja cieľovej skupiny. Tie naše však majú úplne opačné zameranie a ak by sa čosi také stalo v komerčnej sfére, znamenalo by to pre neschopnú agentúru doživotný dištanc. V komerčnej sfére sa ale pracuje s peniazmi, ktoré niekto konkrétny musel zarobiť predajom konkrétneho produktu a tak má k peniazom z predaja vlastnícky vzťah. Je teda predpoklad, že bude konať racionálne a vyžadovať zodpovedajúce plnenie. Donorské peniaze v treťom sektore majú opačný charakter, ich majiteľ sa svojich vlastníckych práv ku nim vzdáva výmenou za veľmi nejasný pocit, ktorý so skutočne vynaloženou čiastkou prakticky nesúvisí. V tomto sa donorské peniaze až nebezpečne podobajú eurofondom, o neefektívnosti ktorých kolujú doslova legendy. Opodstatnene.

Čo sú základné komunikačné chyby, vydávané v pochybných kampaniach za prednosti? Budovanie pocitu výlučnosti, napríklad. Neustále omieľané poukazovanie na inakosť a všetky možné odlišnosti, pretože ak ste naozaj ostentatívne iný, prečo by ste mali mať rovnaké práva? Keď čítam vyjadrenia o tom, ako je niekto hrdý na svoju homosexualitu premýšľam, ktorá múdra hlava mu čosi také pošepkala. Byť hrdý na svoju sexualitu je in? To akože mám byť hrdý na to, že som heterosexuál? Čo má sexuálna orientácia spoločné s hrdosťou? Je tiež neskutočne kontraproduktívne pracovať s podsúvaním pocitu viny. To už dnes funguje presne opačne a vedie to iba k postupnému znecitlivovaniu verejnosti na skutočné krivdy.

Aby sa nezabudlo: mám porozumenie pre absolútnu väčšinu potrieb homosexuálne orientovaných občanov. Ak mi ich vôbec niečo dokáže zoškliviť, sú to práve tie trápne a samoúčelné exhibície, ktoré o skutočných potrebách homosexuálne orientovaných občanov nevypovedajú absolútne nič. No ako som sa dozvedel nedávno, som preto homofób a so mnou dokonca Viktor Horján a Marcel Nemec. Obaja síce homosexuáli, no s nevhodným postojom k Pride. Ak si niekto trúfne spochybniť osoby organizátorov Pride a nesúhlasiť so spôsobom prezentácie témy, je jednoducho homofób bez ohľadu na sexuálnu orientáciu a hotovo. Výhradné práva na definíciu homofóbie si na Slovensku už dávno uzurpovala skupinka ľudí, ktorí sú všetkým iným, len nie reprezentatívnou vzorkou tejto menšiny. A áno, majú značný mediálny výtlak a prístup k donorským peniazom a kvôli tomu si otvorený konflikt s nimi každý dobre rozmyslí.

Skúste si na pár sekúnd predstaviť, čo strašné by sa stalo, ak by nezmyselné dotácie na rok, či dva ustali. Ak by náhle prestali fungovať peňazovody, do ktorých sa dnes na jednej strane lejú milióny a na druhej strane vypadávajú prajdy a perfídne kampane v médiách, ktoré ľudí len nasierajú. Začali by sa pogromy na Rómov? Prenasledovali by homosexuálov úderné skupiny krvilačných konzervatívcov? Začali by nedávno účinne prevychovaní slovenskí muži opäť mlátiť každú piatu ženu? Nie. Nestalo by sa vôbec nič zlého. Možno by sa nestalo vôbec nič.

No najskôr by si verejnosť oddýchla od neustávajúcej masáže a obviňovania a po čase by možno zas bola ochotnejšia načúvať argumentom tých, ktorým sa v tejto spoločnosti naozaj žije ťažšie. Lebo naši homosexuáli to majú naozaj ťažšie, ako my. V niečom oveľa ťažšie a niekedy nie je ľahké si to pripustiť. Lebo kríž, s ktorým prišli na svet im bráni prežívať naplno veci, ktoré sú pre nás samozrejmé. Lebo narodiť sa ako Róm v osade je peklo, ktorý by neuniesol len tak hocikto a prakticky z neho niet úniku. Ak by dnes prišiel na svet nový Einstein v Jarovniciach, zrejme by sme to nikdy nezistili a v správach na JOJ by sme ho videli v hlúčiku ufúľaných detí kúpajúcich sa v stoke. Problém teda skutočne existuje. Problémom tohto problému však je, že na ňom parazitujú profesionálni aktivisti, ktorí si často riešia úplne vlastný problém s účtami a zloženkami.

Riešenie je jednoduchšie, ako by sa mohlo zdať: okamžité a nekompromisné odrezanie profesionálnych príslušníkov ohrozených menšín od zdrojov pochádzajúcich z tretieho sektora. Ak sú takí šikovní a nepostrádateľní, ako sa nám roky snažia nahovoriť, dokážu si iste zabezpečiť peniaze vlastnou hlavou. A možno sa raz dočkáme kampane, v ktorej sa hovorkyňa nespravodlivo odmietaných opravárov pračiek Romana Schlessinger bude bojovne zastávať práv svojich kolegov na povinné prehliadky odtokových čerpadiel každých šesť mesiacov. Nič proti tomu, ak si ju sami demokraticky zvolia a ak si tú bohumilú činnosť bude konečne platiť zo svojho.

12.7.2014, Branislav Bránik

http://homofobia.sk
http://www.cas.sk/clanok/166058/homosexual-viktor-horjan-duhovy-pochod-bol-vysmechom-roka.html
http://branik.blog.sme.sk/c/360905/komunikacna-katastrofa-v-informovani-o-mensinach.html