Vybrali SME

pošli na vybrali.sme.sk

štvrtok 8. augusta 2013

O švárnom Tunisanovi alebo ako je to s umierneným islamom

Luděk Frýbort - český exilový spisovatel
Hannover, 21. januára 2011 |  Luděk Frýbort

Udial sa nedávno v jednej krásnej a bohatej európskej krajine takýto príbeh. Zoznámila sa mladá, pohľadná dievčina na dovolenke s fešným Tunisanom. Bol to mládenec veselý a príjemný, mravov svetských, nič nábožného mu na nose neviselo, pivo pil, do mešity nechodil, vzor umierneného, ​​sekularizovaného moslima, o akých sa rado píše, že oni a nie nejakí blázniví extrémisti tvoria jadro moslimskej populácie. Užili si spolu medové týždne, uistili sa vzájomnou láskou a odišli ruka v ruke do dievčiny vlasti za účelom uzavretia zväzku manželského. Od tej chvíle sa príjemný, umiernený a tolerantný Tunisan začal meniť. Rozpamätal sa na prikázania svojej viery a pustil sa ich prísne dodržiavať, čierny plnofúz si narásť dal, do mešity usilovne dochádzal, päťkrát denne o modlitebný koberček čelom tĺkol, a keďže sa počas toho času stačili šťastnému páru narodiť dvaja chlapci, na obriezke trval, pretože nie je prípustné, aby syn moslimského otca nekráčal v šľapajach Prorokových.

To už bolo medzitým trocha múdrejšej mamičke akosi priveľa, vzala oboch chlapcov a od milého manžela odišla. Ten sa však nedal a využívší príležitosti aj vľúdnych zákonov onej krásnej a bohatej krajiny, uniesol oboch synčekov do Tuniska. Tú nastalo mnoho popoťahovaní, žiadostí spisovania a žalôb podávania, všetko ako by európsky hrach na tuniskú stenu hádzal, až nevediac si už inej rady vyhľadala zúfalá matka istú pokútnu, avšak vysoko odbornú organizáciu, ktorá za poplatok 15.000 eur uniesla oboch chlapcov na oplátku zase z Tuniska a odovzdala mamičke.

I dopadlo všetko ešte dosť dobre. Je známy vysoký počet iných, za orientálnych fešákov sa vydavších dievčat, ktoré sa takého happy-endu nedočkali.

Možno z tej patálie vyvodiť dvojaké ponaučenie. Jedno pre naivné dievčatká, stretnuvšie niekde milého, vtipného, ​​tolerantného moslimského mládenca. Počuli síce o prípadoch, keď taký zväzok skončil v zúfalstve a ronení sĺz krvavých, ale myslia si - môj Ali je predsa iný, od neho sa takých koncov nedočkám. A dočkajú sa.

Preto, milé dievčatá a dámy: keď už bezpodmienečne musíte ísť pod čepiec s niekým veľa exotickým, vydávajte sa za Japoncov, za Číňanov a trebárs aj za Indiánov alebo za Eskimákov, moslimských fešákov však zo svojho výberu vypustite, ak sa chcete uchrániť horkého sklamania . Lebo moslim, hoci aj pivo pijúci a povinné modlitby zanedbávajúci, je predovšetkým moslim: nikdy neustúpi od role muža ako pána a majiteľa svojej ženy, nikdy nedopustí, aby sa jeho deti nestali moslimami, nech sa narodili kdekoľvek a z akejkoľvek matky. Takéto opomenutie by sa rovnalo odpadnutiu od viery; a odpadlíctvo trestá zákon islamu smrťou, ráčte si nalistovať príslušnú stránku koránu.

Druhé ponaučenie sa týka hojne vzývanej postavy umierneného moslima, ktorému nie je nič tak vzdialené ako nejaké radikálne besnenie. A ono mu bárs aj vzdialené naozaj je. Existuje však určitá hranica, ktorú ani najumiernenejší moslim prekročiť nesmie a nemôže: Koránom jasne, nedvojzmyselne formulovaný predpoklad nadradenosti islamu nad všetkými ostatnými vierami, zákonmi a životnými spôsobmi, čo ich Allah rozsial vo svojej nevyspytateľnosti po svete.

Moslim sa k neveriacemu môže správať priateľsky, zdvorilo, láskavo, nápomocne, ako sám z vlastnej skúsenosti viem. Nikdy ho ale nenapadne, aby pripustil alebo dokonca prevzal jeho stanovisko; bola by to zrada na najsvätejších princípoch islamu. A tak sa netešme, že v spore s násilníckym islamizmom máme umiernenú väčšinu moslimov na svojej strane. Bežný moslim je dosť rozumný, než aby reagoval hystericky na každú známku inakosti, ale už len vo vzájomnej debate - nieto ešte v spore - vie, kde je jeho miesto. V dosť už sa zahusťujúcej atmosfére súčasnej Európy by sme to mali vedieť aj my.

Ale späť k švárnemu Tunisanovi. Rád by som vedel, bez toho aby som bol príliš zlomyseľný, čo si teraz myslí o svojom rozhodnutí vrátiť sa do krajiny predkov. Ak si neškrabe kučeravú hlavu, mal som, ja trúba, trochu povoliť vo svojej pravovernosti aj vo svojej mužnej nadradenosti. Mohol som v onej krásnej, bohatej krajine s neveriacou manželkou v mieri žiť, blahobytu užívať, aj keby mali synčekovia krásne zostať neobrezaní. Lebo to, čo sa práve v jeho vlasti deje, nie je povzbudzujúce. Búri sa tuniský ľud proti skorumpovanému vedeniu, ministerské budovy demoluje ... a aké iné vedenie si myslí, že kedy bude alebo môže mať? Jedného chamtivého prezidenta s diktátorskými sklonmi vyhnal, druhý sa tej cti zriekol sám ... tretí ... aká je nádej, že to tentoraz bude naozajstný, záujmom svojho ľudu oddaný demokrat? Kde vôbec sa vyskytuje v arabskom svete niečo ako naozajstný demokrat? Nie je demokracia plodom západnej civilizácie, ktorý sa vo vyprahnutej pôde severnej Afriky jednoducho neujme, rob čo rob? A proti vysokej nezamestnanosti sa prenáramne búri tuniský ľud ... v čo iné dúfa? Turistov, najspoľahlivejší zdroj príjmov, si svojimi hurhajmi podarene vypudil; dlho asi potrvá, než znovu ožijú pláže ostrova Džerba. Priemysel dohromady žiadny, vývoz okrem ďatlí a olivového oleja nie o moc iný ...

Bývala, bývalá severná Afrika vrátane dnešného Tuniska kvitnúcou rímskou provinciou, z ktorej vzišiel svätý Augustín aj iní prední duchovia ranného kresťanstva, než ju umŕtvil príval islamu. Ale ešte bývalo Tunisko kvitnúcim francúzskym protektorátom, pod ktorým sa ľuďom napriek nedobrému zvuku toho slova neviedlo vonkoncom zle. Dnes ... sľúbil práve úradujúci predseda parlamentu skoré voľby ... koho si asi tak zvolí tuniský ľud? Kto ho z biedy za uši vytiahne? Mohutná, hoci zatiaľ nelegálne islamistická strana? Hm. Alebo komunisti? Celý húf iných, marxistických a im podobných partají? Neveselo pozerať. Ale čo iné by mohlo spasiť tuniský ľud?

No čo. Spasiť by ho z najväčšej časti mohlo, keby sa vzdal - nie svojej moslimskej viery, to by asi bola prílišná požiadavka. Ale jednej veľmi moslimskej vlastnosti: hľadať zlého a záludného zlosyna, ktorý za celú oštaru môže. Teraz práve za neho poslúžil zvrhnutý prezident, odobravší sa do Saudsko-arabského exilu s 1,5 tonou (!) štátneho zlata v batožine. Nabudúce ním môžu byť nejakí neveriaci; svojich židov si tuniský ľud síce už pred pol storočím vyhnal, ale za morom v Európe je neveriacich stále ešte dosť, než aj tam postúpi víťazný islam. A keby nie - sionista s americkým križiakom sú stále po ruke.

Len nie vlastnú ochabnutosť, len nie vlastnú zaostalosť, len nie blažené oddanie sa do náručia Allahovej. Prečo aj. Boh zjavil moslimskému ľudu celú a dokonalú pravdu už v storočí siedmom a od tej doby sa na nej nemôže, nesmie nič ani meniť, ani zlepšovať. Úplnú dokonalosť nemožno zlepšiť; to je predsa logické. A všeobsiahla dokonalosť musí tiež viesť k úplne skvelým výsledkom vždy a všade, myslieť si opak by znamenalo poprieť samého Boha. Ak sa ocitne teda moslimský ľud v úzkych ako práve teraz v Tunisku, nemožno inak, než že za všetkým väzia intrigy nejakého úlisného nepriateľa. I bude taký hľadaný a nájdený, šable džihádu vytasené ... ach jaj.

My, západní idealisti, máme zato, že každá galiba je vyřešitelná, len ju vziať za správny koniec. Možno že áno: v našom vlastnom prostredí. V prostrediach iných ... vytrime hmlu z oka svojho. Uznajme, že sú galiby neriešiteľné, aj keby sme do takého Tuniska peniaze po košoch hádzali, ako sa práve teraz hotoví naša drahá Európska únia. Kým budú žiť fešáci ako onen spomínaný, na nadradenosti svojej viery a spôsobov si zakladajúcich, dovtedy nie je pomoci a nie je riešenie.

Čo s tým ... asi nič. Nechať muslimstvo jeho obyčajom, ktoré neprerobíme, aj koncom, ku ktorým to s nimi privedie. A starať sa radšej o budúcnosť vlastnej civilizácie, ktorá nemusí byť práve veselá, ako sa tak rozhliadam po tej našej Európe. Neprebudíme sa už z ilúzií? Bol by čas.

Hannover, 21. januára 2011
Luděk Frýbort

Originál :
http://neviditelnypes.lidovky.cz/svet-o-svarnem-tunisanovi-dco-/p_zahranici.asp?c=A110121_175959_p_zahranici_wag