Vybrali SME

pošli na vybrali.sme.sk

pondelok, 8. júla 2013

Spomienka na najväčšieho herca slovenského národa

Pamätáte sa ešte? "Panské vozy idú a veľkú ťarchu nesú - tam musí byť dukátov. Náá koóneé! A kde by sme ich vzali. No tak utekajme!"

Nezameniteľný prejav, mimika a reč tela ukazuje na výnimočný talent Jozefa Krónera.
Keď sa povie Jozef Króner, väčšina z tých mladších si dnes predstaví už len legendárnu postavu famóznej paródie Martina Ťapáka "Pacho, hybský zbojník", ktorá sa na Slovensku stala doslova kultom. Keď som ju videl prvýkrát na Silvestra v sedemdesiatom šiestom skoro mi sánka padla, bránica od smiechu utrhla a s poslednými minútami filmu aj slzy vyhŕkli. Málokedy vznikne film (a nielen v časoch vlády komunizmu), ktorý by takým poetickým a pritom trefným spôsobom parodoval posvätné, nekritizovateľné a nedotknuteľné hodnoty, ktoré spoločnosť vyznáva. Láskavým spôsobom si robí srandu z národnej tradície, folklóru, ľudských vlastností a túžob, oslavovania "večných" hodnôt a pripomína večný kolobeh života. Avšak bez ohľadu na to aký dobrý bol námet, scenár a réžia, bez ohľadu na genialitu lasicosatinského dialógov, film bez Jozefa Krónera v úlohe Pacha by mal len polovičnú hodnotu.

Jeho nezameniteľný prejav, mimika a reč tela je niečo, čo aj napriek malosti tejto krajiny ukazuje, že výnimočný talent sa môže zrodiť hocikde. A v tomto prípad Pán Boh nadeľoval skutočne plným priehrštím...

Históriu slovenského filmu začal Jožko prepisovať v roku 1949, kde sa hneď na prvýkrát stretol aj s Jánom Kádarom, budúcim to Oscarom... Avšak ja si ho pamätám z trocha neskorších adaptácií románov Reštavrácia - Zemianska česť a hlavne Jožko Púčik a jeho kariéra - Statočný zlodej, kde už jeho talent žiaril naplno a kreácia Jožko Púčika v existencionalistikej polohe človeka vlečeného udalosťami vytvorila priam archeotyp malého človeka. Ktorý chce len každému dobre, ale aj tak sa svet odvďačí nevďakom. A ešte by som rád spomenul Evičku Krížikovú, ktorá bola v tej dobe v priam modelkovskej kondícii.

Krónerov výrazný zjav, charizma, ktorú dokázal do filmov vložiť, mu zabezpečila množstvo hereckých a divadelných príležitostí, točí jeden film za druhým, a aj keď nie v hlavnej roli, objavil sa v legende o Jánošíkovi režiséra Paľa Bielika

Obchod na Korze

Absolútny vrchol kariéry Króner dosiahol v jednom najsilnejších filmov svetovej kinematografie vôbec. Jan Kádar s Elmarom Klosom natočil v roku 1964 film Obchod na Korze, ktorý stojí za pozretie nie kvôli Oscarovi, ale kvôli hlbokej výpovedi o Zle v nás, o tragédii ľudských osudov, ktoré tak dokonale stvárnili Jozef Króner a poľská herečka Ida Kaminská. Pani Kaminská bola dokonca navrhnutá na Oscara aj o rok neskôr za hlavnú úlohu Rozálie Lautmanovej vo filme! Króner svojom postavou stolára Brtka vytvoril v slovenskom herectve len tažko prekonateľný vzor.

Geniálnym spôsobom dokázal zaznamenať premenu obyčajného slušného a dobrého človeka na vykonávateľa zla
Ak bol dovtedy braný ako jeden z mnohých veľkých hercov, spôsob akým dokázal zaznamenať premenu obyčajného slušného a dobrého človeka na vykonávateľa zla ho jednoznačne stavia do role legendy. Tento film verne odráža ducha doby, mrazivých slovenských reálií, keď Slováci dokonca platili Nemcom za odvoz Židov do plynových komôr koncentračných táborov (aj keď treba priznať, že predstavitelia Slovenského štátu transporty zastavili keď sa dozvedeli o genocíde). Ako hovorí bývalý gardista v tomto príspevku http://www.youtube.com/watch?v=Q34t4938DvU slovenským heslom vtedy bolo : Tak Vám treba, zaslúžite si to.

Krónerova herecká kariéra ďalej pokračovala, spomeniem len filmy založené na ľudovej tradícii, kde jeho kysucký pôvod robí divy a uveriteľnosť jeho dedinských postáv je dokonalá - Kubo, Rysavá jalovica, už spomínaný Pacho hybský zbojník, Sváko Ragan, seriál Slovácko sa nesúdí.

Ďalší z vysokohodnotených diel bol magicko-realistický film Juraja Jakubiska Tisícročná včela, kde stvárnil otca rodu Pichandovcov. Aj keď moja srdcovka ohľadom výkonu Jožka Krónera, to nie je. Tu by som skôr vyzdvihol iné aspekty diela - ako kamera, či hudba. Na veľkom epickom plátne sa výkony hercov proste strácajú...

Pre mňa jeden z najkrajších filmov, veľmi ľudských, komorných, súčasných a zároveň večných svojou výpoveďou o rodine a jednoduchých životných pravdách je Kosenie Jastrabej lúky. Vo filme otec zavolá svojich troch synov zo sveta pod zámienkou neodkladnej povinnosti, z ktorej sa vykľuje "obyčajné" kosenie lúky. Na pozadí nádhernej prirody a užasnej kamery sa film pýta na zmysel života a pre mňa je to dôstojný koniec spomienky na dychberúcu kariéru najväčšieho herca, aké Slovensko zo svojho lona zrodilo.

Pripomeňme si - Koniec sveta:


Pripomeňme si - Na kone:


Pripomeňme si - My robiť nemôžeme lebo sme všetci strašne chorí: