Vybrali SME

pošli na vybrali.sme.sk

piatok 14. júna 2013

Dve desaťročia "pravidiel Rushdie"

Od roku 1989, kedy Salman Rushdie vydal svoju knihu, až po občianske protesty v Amerike v roku 2010, sa opakuje známy vzorec. Začne to tým, že ľudia na Západe urobia alebo povedia na adresu islamu niečo kritické. Islamisti odpovedia nadávkami a hnevom, dožadujú sa odvolania daného výroku, hrozia právnymi spormi a násilím, ktoré nakoniec konajú. Západ nevie, čo na to povedať, kľučkuje a nakoniec to vzdá. Každý spor vyvolá diskusiu zameranú na otázku slobody slova.

Svoju argumentáciu podporím dvoma bodmi. Po prvé, právo Západu diskutovať, kritizovať, a dokonca zosmiešňovať islam a moslimov sa počas rokov narušilo. Po druhé, sloboda slova je menej podstatnou časťou problému; ohrozené je niečo oveľa podstatnejšieho: Nestratí Západ voči útokom islamistov svoju vlastnú historickú civilizáciu, alebo ju postúpi islamskej kultúre a práve a podriadi sa akejsi forme druhoradého občianstva?

Éra islamistického rozruchu začala náhle 14. februára 1989, kedy ajatolláh Ruhollah Chomejní, iránsky najvyšší predstaviteľ, sledoval televízny prenos násilných reakcií Pakistancov na vydanie knihy Salmana Rushdieho, známeho spisovateľa juhoázijského moslimského pôvodu. Už samotný názov knihy, Satanské verše, odkazuje na Korán a je pre islam a jeho citlivé témy výzvou. Jej obsah to len zhoršil. Podnietený tým, čo považoval za Rushdieho bezbožné vyobrazenie islamu, naň Chomejní uvalil výnos, ktorý pre svoje neskoršie dôsledky stojí za to citovať celý:

"Týmto dávam na vedomie všetkým horlivým moslimom na celom svete, že autor knihy s názvom Satanské verše - ktorá bola napísaná, vytlačená a publikovaná ako útok na islam, Proroka a Korán, ako aj všetci, ktorí sa podieľali na jej vydaní a sú zodpovední za jej obsah, sú odsúdení na smrť.

Vyzývam všetkých horlivých moslimov, aby ich popravili rýchlo, tam kde ich nájdu, takže už sa nikto ďalší neodváži napádať moslimské sviatosti. S Božou vôľou sa stáva mučeníkom ten, kto by bol na tejto ceste zabitý.

Vedľa toho, každý, kto má k autorovi knihy prístup, ale nemá tú silu ho popraviť, by ho mal nahlásiť, aby mohol byť za svoje činy potrestaný."

Tento nevídaný výnos - žiadna hlava štátu nikdy predtým nevolala po smrti spisovateľa žijúceho v inej krajine - sa vynoril zrazu a prekvapil všetkých, počnúc iránskou vládou a končiac samotným Rushdiem.

Kto by mohol tušiť, že magicko-realistický román, plný ľudí padajúcich z oblohy a hovoriacich zvierat, môže rozhnevať vládcu Iránu, teda krajiny, ku ktorej Rushdie nemal skoro žiadny vzťah.

Uvedený výnos viedol k fyzickému útoku na niekoľko kníhkupectiev v Taliansku, Nórsku alebo Spojených štátoch ak napadnutia prekladateľov Satanských veršov v Nórsku, Japonsku a Turecku; pri poslednom podpaľačskom útoku zhorel v hoteli prekladateľ a 36 ďalších osôb. Násilnosti v ďalších krajinách s prevahou moslimského obyvateľstva, väčšinou Južnej Ázie, usmrtili viac ako dvadsať ľudí. Potom, čo rozruch ochabol, Chomejní v júni 1989 zomrel; jeho smrť premenila výnos, niekedy chybne nazývaný fatwu, na niečo neodvolateľné.

Ajatolláhov výnos obsahuje štyri dôležité body. Po prvé, Chomejní popísal veľké množstvo posvätných tém, o ktorých sa nedá hovoriť bez rešpektu, bez toho, aby to viedlo k trestu smrti, keď spomenul "útok proti islamu, Prorokovi a Koránu".

Po druhé, označením "ako aj všetci, ktorí sa podieľali na jej vydaní a sú zodpovední za jej obsah" vyhlásil vojnu nielen autorovi, ale celej kultúrnej infraštruktúre - vrátane tisícov zamestnancov nakladateľstvo, reklamy, distribúcie a kníhkupectvá.

Po tretie, Chomejní dal nariadením Rushdieho popraviť ("takže už sa nikto ďalší neodváži napádať moslimské sviatosti") jasne najavo svoj zámer potrestať nielen autora, ale predísť ďalším prípadom znesvätenie.

Po štvrté, Chomejní apeloval na všetkých moslimov sveta, aby sa stali neformálne súčasťou tajnej siete, ktorá obhajuje islamskej sviatosti, keď požadoval, aby tí, ktorí Rushdieho nemôžu popraviť, ho "nahlásili".

Tieto štyri prvky spoločne vytvorili niečo, čo nazývam "pravidlami Rushdie" (Rushdie rules). Dvadsať rokov potom zostávajú viacmenej rovnaké.

Na Západe dal Chomejního výnos vzniknúť hneď niekoľkým precedensom. Zahraničný politický činiteľ úspešne ignoroval konvenčné obmedzenia štátnej moci. Náboženský vodca priamo zasahoval (len zo svojej vôle) do kultúrnych otázok Západu, bez toho aby mu niekto výraznejšie oponoval. A precedens vytvoril aj tým, keď v prevažne nemoslimské krajine uplatnil prvok islamského práva šaría. Západné štáty navyše slúžili Chomejnímu po určitú dobu ako dobrí agenti. Rakúska vláda uložila človeku, ktorý sa "pravidlám Rushdie" postavil, podmienenú väzbu, zatiaľ čo Francúzsko a Austrália vzniesli obvinenia, ktorá by znamenala rovno väzenia. Najprekvapujúcejšou bolo, že úrady Kanady, Veľkej Británie, Holandska, Fínska alebo Izraela previnilca skutočne uväznili. Človek sa musí snažiť, aby si spomenul na dobu nevinnosti pred rokom 1989, kedy ľudia na Západe o islame a podobných témach písali a hovorili slobodne.

"Pravidlá Rushdie" mali na moslimov žijúcich na Západe okamžitý vplyv; vlna ich urážok a násilia vytvárala dojem znovunájdeného pocitu moci.

Islamisti od Švédska až po Nový Zéland reagovali s potešením, že moslimovia našli po storočiach defenzívy svoj hlas a napadli Západ z jeho vnútra. Väčšina násilia, ktoré nasledovalo, mala nevyberavý charakter v štýle 11. septembra, Bali, Madride, Beslane a Londýna; džihádisti zabili kohokoľvek, kto im v ten okamih skrížil cestu. Webová stránka thereligionofpeace.com dokumentuje po celom svete v priemere päť islamistických teroristických útokov denne.

Menej časté, ale o to viac zastrašujúce je násilie, ktorému sú vystavení tí, ktorí sa "pravidlám Rushdie" postavia. Príklad tohto fenoménu možno dokumentovať na Dánsku. V októbri 2004 bol inštruktor kodanskej univerzity zbitý cudzími ľuďmi. Povedali mu, že čítal z Koránu , čo ako neveriaci (kafír) nemôže. V októbri 2005 sa niekto vyhrážal editorovi Flemming Rose z Jyllands-Posten za objednanie karikatúr proroka Mohammeda. Dvaja karikaturisti sa museli ukrývať. Jeden z nich, Kurt Westergaard, neskôr vo svojom dome len tak tak unikol fyzickému napadnutiu . V marci 2006 bol protiislamistický politík Naser Khader varovaný jedným islamistom, že ak sa stane ministrom, vyhodi& jeho úrad do vzduchu.

Dánska skúsenosť je typická. Podľa Wall Street Journal sa "v súčasnosti v Európe ukrývajú desiatky ľudí kvôli vyhrážkam moslimských extrémistov - alebo sú pod policajnou ochranou". Vyhrážali sa dokonca aj pápežovi Benediktovi XVI potom, čo na tému islamu citoval byzantského cisára. Len holandskí politici zaznamenali za posledný rok 121 vyhrážok smrti. Poprava známeho libertariána, filmára a fejtonistu Thea van Gogha, ktorý sa posmieval islamu, v decembri 2004 na amsterdamskej ulici traumatizovala krajinu a viedla k nepokojom.

Západ toto násilie vníma ako ohrozenie práva na sebavyjadrenie. Ak je ale právo na slobodu prejavu bojiskom, naozajstná vojna sa povedie o základné princípy západnej civilizácie. Opakujúci sa vzorec islamistického kriku má viesť k dosiahnutiu troch cieľov, ktoré mieria ďaleko za púhy zákaz islam kritizovať.

Prvým cieľom je vytvoriť nadradené postavenie islamu. Chomejního požiadavky na svätú trojicu "islamu, Proroka a Koránu" naznačujú zvláštne privilégiá pre jedno náboženstvo. Islam by mal úžitok z jedinečných pravidiel, ktorá by ostatné náboženstvá nemali. Filmy ako Život Briana od Monty Python alebo Corpus Christi od Terryho McNallyho môžu Ježiša svátokrádežnicky parodovať . S Mohammedom opatrne, radí ale jeden knižný titul.

Týmto plynulo prechádzame k druhému cieľu - moslimská nadradenosť a západnej podriadenosť. Islamisti opakovane hovoria o Západe (alebo rovno robia) ďaleko urážlivejšie veci než naopak. Otvorene západnou kultúrou opovrhujú; slovami alžírskeho islamistu to nie je civilizácia, ale "syfilizácia". Ich mainstreamové médiá publikujú hrubšie, odpornejšie a násilnejšie karikatúry, než vydal Flemming Rose. Otvorene urážajú židovstvo, kresťanstvo, hinduizmus. Vraždia židov len preto, že sú židia, ako Daniela Pearla v Pakistane, Sébastiana Sellama a Ilana Halimiho vo Francúzsku, Pamelu Waechterovú a Ariela Sellouka v Spojených štátoch. Nech je to strachom alebo nepozornosťou, Západ s touto nerovnováhou, podľa ktorej moslimovia môžu napádať a urážať, zatiaľ čo oni sami sú pred urážlivým správaním a bolestí chránení, súhlasí.

Ak Západ prijme túto nerovnováhu, bude nasledovať štatút dhimmi. Tento islamský koncept dovoľuje "ľuďom Knihy", teda monoteistom, ako sú kresťania alebo židia, praktizovať svoje náboženstvo pod moslimským právom, to ale prináša mnohé obmedzenia. V istom období status dhimmi poskytoval určité výhody (ešte pred rokom 1945 sa židom žilo lepšie v islamskom svete než v kresťanskom), ale všeobecne je určený na ponižovanie a urážanie nemoslimov; musí oslavovať moslimskú nadvládu. Dhimmi platia vyššie dane, nesmú sa stať členmi armády alebo vlády a trpí radom právnych nevýhod. V určitej dobe a / alebo na určitých miestach dhimmi nesmeli jazdiť na koňoch, ale na osloch, nosili odlišné oblečenie a starší dhimmi musel uvoľniť cestu moslimskému dieťaťu. Prvky dhimmi sa v súčasnosti uplatňujú v tak rôznorodých krajinách, ako je Gaza, Západný breh, Saudská Arábia, Irak, Irán, Afganistan, Pakistan, Malajzia a Filipíny. Zreteľne v "Londonistane" a ďalšie sú na muške.

Znovuzavedenie statusu dhimmi je jedným z krokov k tretiemu, konečnému cieľu, a to zaviesť plné právo šaria. Koniec diskusií o islame povedie práve k tomuto. Naopak zachovanie slobodného prejavu voči islamu predstavuje obranu proti vnútenie islamského poriadku. Uchovanie našej civilizácie závisí teda na otvorenej diskusii.

Šaria upravuje súkromný aj verejný život. Súkromná oblasť zahŕňa tak osobné veci, ako je telesná čistota, sexualita, pôrod, rodinné vzťahy, obliekanie a stravu. V oblasti verejného života šaría obmedzuje sociálne vzťahy, obchodné transakcie, tresty, postavenie žien a menšín, otroctvo, identitu vládcu, súdnictvo, dane a vedenie vojny. V skratke: islamistické právo definuje všetko od správania na toalete po vedení vojny.

Šaría je v rozpore s najhlbšími predpokladmi západnej civilizácie. Nerovný vzťah muža a ženy, moslima a kafíra, majiteľa a otroka nemôžu byť v súlade s rovnosťou práv. Hárem sa nezlučuje s monogamiou. Nadvláda islamu je v rozpore so slobodou náboženského vyznania. Zvrchovaný Boh nedovolí demokraciu.

Islamisti majú spoločný cieľ, a to celosvetovo zaviesť islamské právo. Nezhodujú sa, či to dosiahnuť násilím (bin Ládin), totalitnou vládou (Chomejní), alebo politickými hrami so systémom (švajčiarsky intelektuál Tarik Ramadan). Nech je to akokoľvek, ak by islamisti dosiahli zavedenie práva šaría, efektívne by nahradili západnú civilizáciu civilizáciou islamskou. Povedané "americky", ak by Korán vyhral nad ústavou, so Spojenými štátmi, ako existovali po viac ako dve storočia, by bol koniec.

Prijatie "pravidiel Rushdie" implikuje proces, ktorý povedie k plnému prijatiu šaria. Keby Chomejní mohol, tí z nás, ktorí si vážia západnej civilizácie, by proti šarii nemali možnosť argumentovať. Aby sme pochopili dôsledky definitívneho ukončenia diskusií o islame, pozrime sa, ako vyzerá neškodná správa vedúcej islamistickej inštitúcie vo Veľkej Británii, Moslimskej rady Británie (The Muslim Council of Britain - MCB), vydanej v roku 2007. Pod názvom "K lepšiemu porozumeniu" radí britským úradom, ako nakladať s moslimskými žiakmi v školách platených daňovými poplatníkmi.

MCB sa snaží vytvoriť v školách také prostredie, kde by si moslimské deti nevytvorili "nevhodné predpoklady", že "k postupu v spoločnosti budú musieť robiť kompromisy, alebo sa vzdať toho, kým sú, svojho náboženstva a hodnôt". MCB k dosiahnutiu týchto cieľov navrhuje zoznam zmien, nad ktorými človek až žasne a ktoré by od základu zmenili povahu britských škôl; pretransformovali by ich vlastne do inštitúcií saudského tipy. Tu je zoznam niektorých z nich:
  • Modlitby: Poskytnúť (1) "nádobu alebo fľaše s vodou" na umytie pred modlením a (2) miestnosti k modlenie, ideálne oddelené pre chlapcov a dievčatá. Školy by tiež mali umožniť návštevu externého "učiteľa alebo staršieho žiaka", ktorý by viedol piatkovú modlitbu.
  • Toalety: Voda na umývanie k dispozícii v nádobe alebo fľaši.
  • Sociálne zvyky: nevyvíjať tlak na podávanie ruky s osobou iného pohlavia, či už sa jedná o učiteľa alebo žiaka.
  • Rozvrh: Voľno pre všetkých počas najdôležitejších moslimských dní.
  • Slávenie sviatkov: Zahŕňa aj nemoslimských študentov a ich rodičov. Ramadán, "jeho zmysel a hodnoty" by si mali spoločne uctiť všetky deti, nie iba tie moslimské.
  • Ramadán: (1) Počas tohto mesiaca žiadne skúšanie "pretože prípravy na skúšky a pôst môžu byť pre niektorých študentov náročné" a (2) žiadna sexuálna výchova, čím bude rešpektované obmedzenia sexu v tomto mesiaci.
  • Jedlo: Poskytovať halal jedlo. Umožniť študentom jesť pravou rukou.
  • Oblečenie: Súhlasiť s nosením hidžáb (šatku na hlavu) alebo dokonca džilhábu (dlhý vrchný odev k členkom). V bazéne by mali moslimské deti nosiť primeraný odev (dievčatá dlhý trikot a legíny). Nosenia islamských amuletov musia byť povolené.
  • Fúzy: Právo pre mužské študentov.
  • Šport: Pri kontaktných tímových športoch, ako je basketbal, futbal, alebo pri obnažovanie, ako je plávanie, oddeliť chlapca a dievčaťa.
  • Sprchy: Vytvoriť oddelené sprchy, aby moslimovia neboli vystavení "vysoko nedôstojnému" zážitku vidieť alebo byť videný nahý.
  • Hudba: Mala by sa obmedziť na "ľudský hlas a neladitelné bicie nástroje, ako sú bubny".
  • Tanec: Vylúčený, pokiaľ nie je prevádzkovaný zvlášť pre chlapcov a dievčatá a "neobsahuje sexuálne konotácie a odkazy".
  • Učiteľ a administratívne školenia: Zamestnanci by mali prejsť "školením o islamskom povedomí", aby boli školy "lepšie informované o potrebách svojich moslimských žiakov".
  • Umenie: Vylúčiť moslimských študentov z vytvárania "trojrozmerných figuratívna zobrazenie človeka".
  • Náboženské inštrukcie: Obrázky všetkých prorokov vrátane Ježiša sú zakázané.
  • Islamská civilizácia: (1) Štúdium toho, aký prínos znamenali moslimovia pre európsku históriu, umenie, matematiku a vedu, a (2) zdôraznenie spoločných aspektov európskych a islamského dedičstva.

Ak by boli priamo alebo nepriamo uvalené "pravidlá Rushdie", nešlo by uvedený program ani kritizovať. Nemohol by som napísať tento článok, pretože by nevyšiel a vy by ste si ho nemohli prečítať.

Dôkladné vyčistenie škôl je len jednou z nespočetných plánovaných zmien. Krok za krokom, kúsok po kúsku chcú islamisti zvíťaziť nad základmi západného života. Zavádzajú svoje vzdelanie, kultúrny život a inštitúcie - ešte predtým ako nadobudne platnosť islamské právo.

Niektoré zmeny sa už dejú. Napr. polygamné manželstvo je za určitých podmienok platné vo Veľkej Británii, Holandsku, Belgicku, Taliansku, Austrálii a kanadskej provincii Ontario. Plávanie iba pre ženy existuje v mestskom bazéne v štáte Washington. Daňovými poplatníkmi platená technická univerzita vo Virgínii ponúka kurzy len pre ženy. V troch štátoch USA sa môžu ženy fotografovať na vodičský preukaz v hidžábe. Ženy, ktoré pracujú v IKEA alebo u londýnskej polície, dostanú od zamestnávateľa hidžáb s logom firmy. V dvoch hlavných bankách Veľkej Británie boli ako symbol sporenia zakázané pokladničky v tvare prasiatka. "Čokoľvek obsahuje náboženské materiály v rozpore s islamskou vierou" nesmie byť americkou poštou posielané vojakom slúžiacim na Blízkom východe. Zdravotnícky personál v škótskej nemocnici nesmie počas ramadánu jesť alebo piť v prítomnosti moslimského pacienta alebo kolegami. Mesto Boston predalo so zľavou mestskú pôdu na výstavbu islamskej inštitúcie.

Tieto malé veľké kroky k islamizácii podrývajú hodnoty západnej civilizácie. Sú neprípustné: Moslimom musia byť garantované rovnaké práva a povinnosti, ale nie zvláštne privilégiá. Musia sa začleniť do existujúceho poriadku, nie meniť západnej spoločnosti na spoločnosť islamského typu. Zvyšujúca sa sloboda je vítaná, návrat do čias stredovekých noriem šaria nie.

Pri spätnom pohľade bola reakcia na Chomejního výnos medzi intelektuálmi a politikmi v roku 1989 pozoruhodná v tom, akú podporu poskytla ohrozenému spisovateľmi ľavica. Boli to skôr ľavicoví intelektuáli (Susan Sontagová: "Integrita nášho národa je ohrozená útokom na spisovateľa rovnako ako na ropný tanker."), Ktorí pri ňom stáli, než tí pravicoví (Patrick Buchanan: "Mali by sme poslať jeho rúhavú malú knihu k ľadu. "). Ale časy sa zmenili: Paul Berman nedávno vydal knihu Boj intelektuálov, ktorá jeho kolegov liberálov podrobuje zdrvujúcej kritike za to, že "vo svojom snažení potýkať sa s islamskými myšlienkami a násilím len neobratne tápu".

Vo svojej dobe označil francúzsky socialistický prezident Francois Mitterand vyhrážanie Rushdiemu za "absolútne zlo". V Nemecku sa strana Zelených snažila vymôcť prerušenie hospodárskych vzťahov s Iránom. Nemecký minister zahraničia Hans-Dietrich Genscher presadil rezolúciu EÚ na podporu Rushdieho ako "signál zaručenia ochrany civilizácie a ľudských hodnôt ". Senát USA vydal rezolúciu, ktorá zaručuje "ochranu práva ktoréhokoľvek človeka písať, vydávať, predávať, kupovať a čítať knihy bez strachu zo zastrašovania a násilia" a odsúdil Chomejního hrozbu ako "štátom sponzorovaného terorizmu". Takéto reakcie vlád sú v roku 2010 nepredstaviteľné.

Pri každom plnení slobody slova od roku 1989 (pozri dánskej karikatúry alebo štúdie islamu vydanej nakladateľstvom Prometheus Books) sa bezpočet spisovateľov, vydavateľov a ilustrátorov zdráha vyjadriť svoj názor. Dva príklady: Paramount Pictures nahradil vo filmovej adaptácii románu Toma Clancyho The Sum of All Fears teroristami podobajúci sa zástupcom Hamasu európskymi neonacistami. Nakladateľstvo Yale University Press vydalo knihu o kríze spôsobenej dánskymi karikatúrami, bez toho, aby povolilo ich pretlačenie.

Zdôvodnenie tých, ktorí kapitulovali, je rovnako neprijateľné ako smutné: "Toto rozhodnutie vychádza výhradne z obáv o bezpečnosť verejnosti"; "bezpečnosť a ochrana našich zákazníkov a zamestnancov je našou hlavnou prioritou"; "cítim naozajstný strach, že mi niekto podreže krk"; "ak by som povedal naozaj to, čo si o islame myslím, nebol by som na tomto svete dlho"; "ak sa to pokazí, píšem si vlastný rozsudok smrti".

Zmeny od roku 1989 pramenia z rozvoja troch izmov: multikulturalizmu, ľavicového fašizmu a islamizmu. Multikulturalizmus nepovažuje žiadny spôsob života, hodnotový systém alebo politickú filozofiu za horší alebo lepší ako ostatní. Tak ako je talianska a japonská kuchyňa rovnako vynikajúca a výdatná, tak environmentalismus a Wicca (novodobé náboženstvo, ktoré je rozšírené predovšetkým v anglosaských krajinách, pozn. Prekl.) Ponúkajú rovnako platnú alternatívu k židovsko-kresťanskej civilizácii. Prečo bojovať za jeden spôsob života, keď nemá právo nadraďovať sa nad ostatné?

Možno je ale jeden spôsob horší: ak západný imperializmus a biela rasa zamorí svet, kto bude chcieť západnú civilizáciu? Početné hnutie ľavicových fašistov vedených Hugom Chávezom vidia západnú moc, ktorú označuje za "ríšu", ako najväčšiu svetovú hrozbu, pričom USA a Izrael sú tým najhorším zlom.

Islamizmus sa od roku 1989 nevídane rozrástol. Stal sa najmocnejšou formou radikálneho utopizmu, utvoril spojenectvo s ľavicou, dominuje občianskej spoločnosti, mnoho vlád ohrozuje a nad inými vládu preberá, zakladá si na Západe predmostie a v medzinárodných inštitúciách prefíkane presadzuje svoje ciele.

Krátko, jin slabosti Západu sa stretol s jangom islamistickej asertivity. Ochrancovia západnej civilizácie musia bojovať nielen s islamistami, ale tiež s multikulturalistami, ktorí pôsobenie islamistov umožňujú, a ľavičiarmi, ktorí sa s nimi spájajú.

Daniel Pipes, 2010

Zdroj originálu :
http://www.danielpipes.org/8913/two-decades-rushdie-rules